7.kapitola

7. kapitola: Bez správnej diagnózy pijavice nemusia pomôcť

Keď som si už na ťažký život zvykol, začalo sa mi viac dariť. Vo všetkom, okrem občasného pitia. V bojovom umení som dosiahol nové horizonty a robil cvičenia, o ktorých som ani nesníval, že môžu existovať. Pacienti za mnou začínali jazdiť z celého Slovenska a okrem toho začala fungovať aj masáž. Po piatich rokoch praxe som ju zrazu vnímal ako úplne novú metódu. Citlivosť rúk bola iná a výsledok ma často prekvapil viac než samotného pacienta, aj keď je asi lepšie povedať, že to bola kumulácia výsledkov. Každý pacient vníma len sám seba, ja som sa naučil vnímať situáciu ako celok a ako celok bola naozaj prekvapivá. Formoval som sa.
V starých tradičných školách prebieha výuka tak, že sa človek najskôr učí všetko a nie veľmi do hĺbky. Potom urobí výber a začne sa špecializovať na určitú oblasť. Ja som dozrel a vybral si Čchi-kung a hirudoterapiu ako metódy, ktoré budem do budúcna rozvíjať až do úrovne, na akú dosiahnem. Hneď po tomto rozhodnutí som zorganizoval prvé školenia hirudoterapie, väčšinou individuálne, pre jednotlivcov alebo malé skupiny záujemcov.
Na masáž sa objednal pacient trpiaci bolesťami chrbta, problémami s dýchaním a chronickou nespavosťou, ktorú dlhodobo riešil tabletkami na spanie. Po úvodnej diagnostike a masáži som mu navrhol cvičenie Čchi-kungu. Prijal to ako dobrý nápad. Jeho telo bolo slabé, koordinácia prakticky žiadna a navyše problémy s dýchaním cvičenie aj cvičenca výrazne obmedzovali. Ubehli prvé dva mesiace pravidelnej terapie a pacient mi s radosťou v očiach oznámil, že vysadil tabletky na spanie a že má znovu radosť zo života. Pracovali sme spolu ešte zopár mesiacov, pacient zosilnel a naučil sa správne dýchať. Potom sa prestal ozývať, čo je väčšinou dobrá správa. Po niekoľkých rokoch som ho stretol na ulici, ponáhľal sa, nevidel ma, ale vyzeral, že je vo veľmi dobrej kondícii. Mal som radosť. Pomiešanú ešte s čímsi trpkým. V praxi sa často stretávam s tým, že pokiaľ človeka niečo bolí, kontakt je intenzívny. Keď bolieť prestane, ľudia na vás zabudnú a roky sa neozvú.
Prečo to spomínam?
V rovnakom období ako tento pacient prišla ku mne aj Lucka z Popradu. Manželka a matka dvoch detí, človek s otvoreným srdcom. Zažívala takzvaný syndróm vyhorenia. Intuitívne ju to ťahalo k pijaviciam, tak sme si dohodli stretnutie. Po posúdení všetkých okolností som navrhol terapiu pijavicami odložiť alebo použiť iba malé množstvo pijavíc ako podpornú terapiu a viac sa zamerať na očistu organizmu a praktiky Čchi-kung. Už o pár mesiacov som vo dverách uvidel nového človeka! Jej manžel dokonca, keď pozoroval, ako rýchlo a vysoko vyletela, vyjadril obavu, či to nebude len krátkodobá eufória a či prípadný pád naspäť nebude o to viac bolestivý. Absolvovali sme niekoľko stretnutí a pri každom ďalšom som videl iného človeka, ktorý zažíva radosť a objavuje svoje vnútorné možnosti. Pred písaním tohto textu som rozmýšľal, či tento príbeh uvediem alebo nie a zamyslel sa nad tým, ako sa asi má dnes. Vycítil som, že sa čoskoro ozve. Prešiel deň. Zazvonil telefón. Na druhom konci radostný hlas plný energie a šťastia: “Haló, tu je Lucia z Popradu. Dlho som vás nevidela.” A tak som sa dozvedel, že Lucia začala robiť masáže, poradovník má na desať dní dopredu plný a žiari ako hviezda na nebi. Mäkko a príjemne. V telefónnom hovore sme zdieľali spoločnú radosť z toho, že sme, že existujeme.
Toto je zmysel mojej práce. Môjho poslania. Vždy s radosťou vítam, keď sa z bývalého pacienta stane zdravý človek a naše ďalšie prípadné stretnutia nie sú o riešení chorôb a životných ťažkostí, ale o zdieľaní nekonečnej radosti z bytia a z nových poznatkov.

Tieto dva príbehy uzdravenia sú, aj napriek určitej podobnosti, veľmi rozdielne. V prvom prípade som za svoju prácu požiadal o desať euro za hodinu, aj napriek tomu, že pacient na návštevy jazdil v luxusných autách a určite nemal finančné problémy. V druhom prípade to bola rodina, ktorá nemala financií nazvyš, patrila skôr k tým skromnejším, ale napriek tomu sedenie stálo okolo štyridsať euro za hodinu. V prvom prípade sa pacient snažil zo mňa urobiť svojho osobného trénera a myslím, že si nikdy neuvedomil, že čiastka, ktorú som si vzal, bola čisto symbolická a nehrala pre mňa žiadnu rolu. Z jeho pohľadu sa jednalo o službu, za ktorú si zaplatil a ktorú si môže kedykoľvek kúpiť znovu. V druhom prípade bola čiastka natoľko vysoká, že Lucia vždy rozmýšľala, či je naozaj potrebné za mnou ísť a keď už prišla, vždy si zobrala maximum poznania, ktoré potom doma realizovala. Podľa toho boli aj u každého z nich výsledky trochu iné.
Na tréningoch, ktoré som viedol, bola situácia podobná, každý študent si myslel, že zaplatením poplatku za tréning sme vyrovnaní a to bez ohľadu na to, že za nájom telocvične som dlhé roky doplácal zo svojich peňazí.
Podobných experimentov som robil veľa. Často som prijaté peniaze od jedného daroval druhému, niekedy som peniaze nevzal a poprosil ľudí, nech ich použijú na pomoc iným, ale aj tu väčšina videla pomoc iným len v kruhu vlastnej rodiny. Videl som, že peniaze ničia vzťah ľudí a čistotu pomoci medzi tým, kto pomáha a tým, komu sa pomáha. Jeden si pri platení dokazuje svoju nadradenosť, druhý skrýva horkosť či ľútosť nad platením a podobne. Väčšina ľudí si nevie predstaviť, že za to, čo dostávajú, sa nedá zaplatiť peniazmi, ale že jedinou odmenou je dosiahnutie výsledku, zdieľanie radosti, žitie šťastného života a pomoc iným. Na základe týchto skúseností som zmenil prístup k ľudom aj študentom. Tréningy som začal viesť bezplatne. V tom zmysle, že som za ne ja sám nebral žiadne peniaze a študenti sa len vyzbierali na zaplatenie nájmu telocvične. Jediné, čo som od nich vyžadoval, bolo, aby sme si navzájom plnili svoje povinnosti. Ak sa prišli učiť, nech sa učia, ak liečiť, nech sa liečia. Inak sme všetci len strácali svoj drahocenný čas. Ich pohľad sa zmenil, začali viac vidieť to, čo je dôležité a náš vzťah začal byť čistý, nepoznamenaný finančnými transakciami.

Darilo sa mi, dôležité však bolo nezaspať na vavrínoch, nezastaviť sa na dosiahnutom bode, ale ísť ďalej, až kým človek nenájde to, čo v živote skutočne vo vnútri svojej duše hľadá.

Postupne som zoraďoval všetky materiály týkajúce sa chovu pijavíc. Bolo jasné, že v tomto nám nikto nepomôže. Zdá sa, že technológia chovu pijavíc patrí do skupiny rodinného alebo firemného tajomstva. Skladal som mozaiku z kníh, videí, rozhovorov, intuície a tvorivosti. Nechal som vyrobiť prvé akvária, nakúpil drahú techniku na čistenie vody, objednal pijavice z rôznych krajín a založil svoj prvý experimentálny chov.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *