Časť prvá: Moje story, 1.kapitola

Časť prvá: Moje story

1. kapitola: Kto vlastne som a kto píše tieto riadky

Mám naliehavú potrebu odovzdať svoje poznatky širokej verejnosti, a preto som sa rozhodol napísať knihu, ktorú začnem svojím skráteným životným príbehom. Keďže neviem svoje myšlienky formulovať s noblesou spisovateľov, jedného z nich som oslovil a požiadal o spoluprácu. Táto kniha má teda dvoch autorov, pričom každý z nich prispel niečím iným a každý z nich odovzdal zo seba to najlepšie, čo v danej chvíli vedel.

Poďme teda k príbehu. K jeho svetlejšej časti. To píšem zámerne, pretože som, tak ako mnohí z vás, prežil aj veci, ktoré rád ponechám tichu minulosti. V živote som urobil veľa chýb. Ak by som sa držal princípu, kto nič nerobí, nič nepokazí, bolo by to inak. Robil som však veľa a úmerne tomu som veľa vecí aj pokazil. Životné skúsenosti, ktorými som si prešiel, občas vyústili v správanie, za ktoré cítim ľútosť. To vtedy, keď som sa na druhých ľudí pozeral povýšene a do ich života namiesto pochopenia a lásky priniesol tiež utrpenie. Najviac ma mrzí, že som sa nesprával vždy s patričnou úctou ku svojej manželke a svojím nepochopením som neraz ranil jej hlboké city. Verím a pracujem na tom, aby som bol každý ďalší deň o kúsok lepším človekom.

Knihu píšem otvorene, pretože otvorenosť je jedinou cestou k pravde a k očisteniu od zbytočných ilúzií, ktoré nám okolie neustále podsúva. Veľa informácií v tejto knihe nesie formu sebaprezentácie. Jedná sa však o autentický príbeh, obsahujúci jednotlivé etapy cesty, ktorou som prešiel, a zámerom tohto príbehu je, aby mal čitateľ možnosť posúdiť, či som v určitých otázkach dostatočne kompetentný na to, aby bral vážne obsah tejto knihy, alebo naopak, aby mu nevenoval zbytočnú pozornosť v prípade, že tomu tak nie je.

Sebaprezentácia často vedie k vytvoreniu autority, ktorá je potrebná, aby si človek niektoré informácie vzal k srdcu a veril im, čo vytvára základ pre ich plodné využitie. Odvrátená strana autority spočíva v tom, že vo vedomí človeka, ktorý ju vytvoril, vzniká silný tlak narastajúceho ega (jeho najväčšieho nepriateľa) a v ľuďoch, ktorí mu „pomohli“ tým, že sa pred jeho autoritou sklonili, vzniká slepá viera a prekladanie zodpovednosti na plecia druhého človeka, čím sa dostávajú do roly poddaného otroka. Preto všetko, čo si tu prečítate, berte so zdravou mierou a vedomím, že je to prvá kniha, napísaná v krátkom časovom horizonte a do budúcna ju snáď zlepším. Som len obyčajný človek.

Cesta k zdraviu vedie cez žalúdok. Pokiaľ vám vaše stravovanie nie je liekom, žiadne iné liečenie vám z dlhodobého hľadiska pravdepodobne nepomôže a možno zbytočne vynaložíte nemalé úsilie tam, kde ho v danej životnej etape nie je potrebné vynakladať.

Teraz sa už naozaj dostávame k príbehu a rád by som svoju životnú púť začal opisovať slovami: Po šťastnom detstve sa konečne dostal na školu, o ktorej sníval…

Takže som práve prezradil, že moje detstvo nebolo ideálne. Narodil som sa v dobe končiaceho komunizmu. V škole sme pri príchode učiteľa povinne vstávali a v laviciach sedeli s rukami za chrbtom. Robil som to so sebazaprením a niekedy som dal svoj nesúhlas najavo aj priamo a urobil presný opak toho, čo sa odo mňa vyžadovalo. Patril som do skupiny detí, ktoré sa dnes označujú ako výnimočné alebo talentované. Počas komunizmu som však bol dieťa, ktoré vybočovalo z normy, a preto som bol doma aj v škole pravidelne trestaný. Rodičia aj učitelia sa snažili zvrátiť moje vybočovanie zo systému. Nedal som sa a vybočil úplne. Bez lásky, bez dôvery, sám.

Zachránila ma zamatová revolúcia. Utiekol som z domu do Žiliny, čo bolo najbližšie mesto, v ktorom sa konali hromadné štrajky, a bol som unesený atmosférou trikolór, štrngotom kľúčov a vztýčenými prstami na znak víťazstva. Dodnes mám v živej pamäti heslá ako:
V jednote je sila; Verejnosť proti násiliu; Bratia, spojme sa. Tým, že sa komunistický systém rozpadol a nikto nevedel, čo vlastne bude ďalej, som získal kúsok slobody. Akosi nebolo času, aby sa mi niekto venoval, a tak som od svojich desiatich rokov aj na niekoľko dní pravidelne odchádzal z domu. Chcel som spoznávať Slovensko. Stopoval som a cestoval. Spal som, kde sa dalo a jedol, čo sa dalo. Keď som mal výletov dosť alebo už nebolo čo jesť, prihlásil som sa na najbližšej stanici polície a oni ma zadarmo odviezli až pred dvere k rodičom. Bola to fakt zábava a neuveriteľné dobrodružstvo, len spávanie v pivniciach na zemi a občas aj hlad boli nepríjemné. Každá policajná služba ma odviezla na kraj svojho regiónu, tam si ma prevzala iná služba a takouto logistikou som docestoval až do svojej teplej postele, kde som v prítomnosti bezmocných rodičov, unavený z náročného dobrodružstva a vystresovaný okolnosťami, sladko zaspal.

V detstve som bol veľmi nízkej postavy a často som čelil pokusom o šikanu, takže som sa naučil vyhýbať sa situáciám, v ktorých mohlo prísť k stretu. Veľmi rýchlo som pochopil psychiku nepriateľa a už ako dieťa som hravo dokázal kontrolovať skupiny ľudí. Z toho istého dôvodu som navštevoval krúžky karate. Pretože som vedel, ako nakupovať bez peňazí (napríklad taký nanuk do rukáva vetrovky), na krúžku sme mali vždy hromadu zmrzliny a sladkostí. Možno som si týmto spôsobom kupoval kamarátov. Na tréningoch som bol vďaka prejavovanej „štedrosti“ obľúbený a osvojil si tak jednu dôležitú vec. Je ľahké kúpiť si pozornosť človeka. Neskôr som s poľutovaním zistil, že za peniaze si človek môže okrem pozornosti kúpiť aj veľa rôznych ľudských vlastností. Občas sa ma manželka pýta, prečo dávam ľuďom peniaze a kupujem si tak ich pozornosť, kedže bez peňazí by ich vôbec nezaujímalo, čo im chcem povedať. Odpovedám jej, že je to najľahšia metóda, ako prekonať ich pýchu. Ľudia často systematicky peniaze používajú na to, čo ich rozdeľuje. Je však také jednoduché tento proces otočiť. Ale, trochu som odbočil… Ku karate som sa na pár rokov vrátil aj neskôr pri svojom dospievaní. Potom ho vystriedal thajský box.

Ono sa hovorí, že ťažké detstvo… Ale práve vďaka nemu som sa naučil, ako prežiť.
V štrnástich rokoch sa mi podarilo odísť na internátnu školu, kde som začal študovať fotografiu. Moji starí rodičia, babka aj dedo, boli fotografi, takže mi prišlo úplne samozrejmé, že sa tou istou cestou vydám aj ja. Ešte pred školou som vedel, ako sa fotografuje aj ako sa vyvolávajú filmy v tmavej komore. Keď to píšem, živo cítim vôňu ustaľovača a čerstvo vyvolaného filmu. Vedel som robiť čierno-biele fotografie, dokonca som robil fotky na stenu, vždy keď som sa zaľúbil. Tá škola bol môj splnený sen.

Ako som už naznačil, tým že som bol iný, v škole som bol buď najhorším, alebo výrazne najlepším žiakom. Záviselo to od toho, či ma učivo bavilo a kto učil. V tejto škole som bol najlepším, ale len dovtedy, kým ma vyvolávali k tabuli. Keď s tým prestali, lebo vraj už všetko viem, začala sa nuda. Navyše sa v tej dobe menila technológia fotografie, ale my sme sa učili staré veci, proti čomu som protestoval. Na internáte a v škole prebehlo vďaka mojej osobe niekoľko menších revolúcií a úprav systému, a pretože som mal dobré výsledky v učení a tiež mamku, ktorá dokázala zahladiť prakticky akýkoľvek môj problém, nevyhodili ma. Lenže nevedeli, čo majú so mnou robiť, takže nakoniec mi dali samostatnú izbu a boli radi, keď som aspoň chodil do školy. A ja som do nej chodil s jedným zošitom a perom. Keď mi ho zástupkyňa riaditeľa roztrhala, bola to paráda, začal som chodiť len tak. Materiál som si jednoducho pamätal z hodín, takže som sa hravo zaobišiel bez poznámok.

Od štrnástich rokov som teda začal žiť samostatne. Počas školy som domov jazdil najskôr každých sedem dní, potom každých štrnásť, neskôr raz za mesiac, až som s tým prestal úplne. Hneď zo školy som išiel spoznávať svet. Otvorili sa hranice, bola kopa možností. Bolo to ťažké obdobie.

Okolo môjho osemnásteho až dvadsiateho roku som prešiel prvým zlomom osobnosti. Uvedomil som si, že svoje schopnosti nevyužívam v prospech, či už svoj, alebo ostatných, a tak som sa rozhodol žiť ako priemerný človek a začal som v sebe potláčať schopnosti, ktoré som mal od detstva vrodené. Boli to predovšetkým schopnosti iného vnímania okolia, vnútorná sloboda, myslenie, intelektuálna kapacita, plánovanie, organizácia a ďalšie. Začal som si hľadať prácu.

Našťastie som sa dostal do zahraničnej cestovnej agentúry v Londýne, kde som pracoval ako IT asistent. V čase, keď na trhu bolo ešte len PC 486, som veselo skladal počítače
z komponentov a zabezpečoval firemnú intra sieť. Pamätám si na svoje prvé skúsenosti
s internetom. Na monitore nebola žiadna grafika, len textové polia. Zrazu som si písal
s nejakou anglickou dámou. Bolo to úplne fascinujúce a toto okúzlenie predurčilo, že som sa na niekoľko ďalších rokov stal IT špecialistom. Postupne som sa zdokonalil v niekoľkých svetových jazykoch. V oblasti cestovného ruchu som zostal celých dvanásť rokov. Precestoval som kus sveta, videl rôzne kultúry, pracoval na všetkých pozíciách od “podaj tašky” až po generálneho manažéra veľkej medzinárodnej cestovnej spoločnosti. Ku koncu som získal ocenenie za najlepšiu organizáciu práce v spoločnosti počas celej jej histórie. Popritom som však čelil kolapsu z prepracovania, vyhrážkam smrti a pokusu o zabitie. Odhalil som totiž podvody a machinácie niektorých spolupracovníkov a oni následne prišli o prácu. Bola to ďalšia revolúcia, ktorú som rozpútal, a úplná zmena systému.

Po svojom návrate na Slovensko som sa po krátkom pobyte doma presťahoval do Prahy, kde som sa stal spoluzakladateľom cestovnej agentúry, ktorá, div divúci, funguje dodnes. Doplnil som si vzdelanie v obore ekonomiky, účtovníctva a daňového poradenstva. Záverečný test, ktorý prebiehal pod dohľadom pracovníka ministerstva financií Českej republiky, opisovala odo mňa polovica triedy. Vlastne som ani nevedel, kde sa môj test na konci skúšky nachádzal… Po vyhodnotení výsledkov mi majiteľ školy ponúkol prácu so slovami: “Človeče, vy by ste to mali robiť, vám to tak ide.” S poďakovaním som odmietol.

V tom čase som si spravil aj kurz turistického sprievodcu Prahou a Českou republikou, kurz základov programovania webových aplikácií a ďalšie. Pretože internet už začal zohrávať ďaleko dôležitejšiu rolu v obchode, napríklad pri nákupe dovoleniek, vznikla potreba našej cestovnej agentúry vlastniť kvalitné stránky. Najali sme teda profesionálnu firmu, nebudem hovoriť ktorú, ale týmto vás, mládenci, pozdravujem… Ukázalo sa, že na profesionálnej firme bol profesionálny iba ich názov, ceny a prezentácia služieb. Aj vďaka nášmu tlaku a niekoľkoročným nekončiacim sa reklamáciám sa z nich nakoniec stala firma, ktorej by som dnes svoje stránky už zveril. Lenže v tej dobe som videl, že situácia je zlá, preto som založil vlastnú IT spoločnosť, ktorej zámerom bolo urobiť systém podobný dnešnému WordPress, aby boli webové stránky dostupné pre každého človeka bez ohľadu na úroveň jeho poznatkov v tejto oblasti a tiež bez ohľadu na jeho finančné možnosti. Priznám sa, že som zlyhal. Nedokázal som vykľučkovať zo situácií, keď nám klienti neplatili faktúry a musel som platiť všetky nájmy serverov, kancelárie a výplaty niekoľkých zamestnancov. Po vyhrážkach smrťou od jedného trochu paranoidného srbského mafiána, ktorý bol naším klientom a ktorý nadobudol dojem, že sme špióni tajnej služby, som zložil zbrane a znovu sa ako osobnosť zlomil.

Toto nešťastné obdobie môjho života skončilo pádom z asi päťmetrovej výšky, pri ktorom som si rozbil hlavu, vykĺbil zopár kĺbov a narušil funkciu nervového systému, čo sa prejavilo necitlivosťou prstov. Navyše, kým som bol po páde v bezvedomí, takmer som zamrzol. Bola to poriadna výška a k takémuto relatívne ľahkému zraneniu prispelo, že som dlhé roky trénoval thajský box, čo som v tom čase hlúpo považoval za vrchol vo svete bojových umení. Po úraze som začal pátrať po tom, kto som, kde sa to všetko začalo, aká je história ľudstva a prečo tu sme. Začal som študovať budhizmus. Ten ma na niekoľko rokov oslovil a získal som mnohé skúsenosti v oblasti filozofie a meditačných praktík.

Takže hurá, idem sa liečiť! Nastal čas na najväčšiu životnú zmenu.

Po úraze som sa čiastočne zotavil a pracoval už pre inú IT spoločnosť na riadiacej pozícii. Prácu mi ponúkol bývalý obchodný partner mojej IT spoločnosti, ktorému bolo ľúto, ako moje podnikanie dopadlo a dnes je to jeden z mojich najbližších priateľov. (Mimochodom, tá spoločnosť, ktorej prácu som úspešne niekoľko rokov reklamoval, mi nakoniec ponúkla zamestnanie. Odmietol som, ale pri srdci ma hriala určitá satisfakcia.) Kolega, ktorý mi ponúkol pomoc, trénoval a organizoval semináre Kung-fu a tiež semináre, kde sa učili ozdravné praktiky Kung-fu. Bolo mi zle, ale rozhodol som sa, že radšej zomriem v telocvični ako chlap v boji o svoje zdravie, akoby som sa mal nečinne prizerať pomalému nástupu invalidity. Niekoľko mesiacov cvičenia a tvrdej disciplíny prinieslo nečakaný výsledok. Nielenže sa mi stabilizoval zdravotný stav, zmenil sa celý môj život.

Do tej doby som žil svojím spôsobom normálny život. Práca, šport, zábava, sny, práca, šport, zábava, sny… Keď som uvidel efektívnosť Kung-fu, úplne prirodzene som mu venoval niekoľko ďalších rokov intenzívnej výuky. Je to hlavný rys mojej osobnosti. Keď ma niečo nadchne, celý sa do toho ponorím. Už za krátky čas som samostatne viedol skupinu v Prahe, najskôr ozdravnú, potom bojovú. Následne som na Slovensku založil občianske združenie a niekoľko oddielov ozdravných a bojových cvičení Kung-fu. Rukami mi za tie roky prešli stovky ľudí a som rád, že som našiel svoj zmysel života. Mávali sme dva tréningy denne, ráno a večer, a za pár rokov som mal natrénovaných a odučených niekoľko tisíc hodín. Dnes, keď spisujem svoj príbeh, mám síce formálnu úroveň majstra druhého danu, ale videl by som to viac triezvo. Opasok som dávno odložil do skrine. Cvičím, aby som sa ďalej spoznával, aby som sa cítil dobre a tiež preto, aby som mohol čo-to ukázať mladším študentom.

Po príchode z Čiech na Slovensko v roku 2012 som si stanovil tri hlavné ciele, teda okrem rozvoja školy Kung-fu, na ktorej som intenzívne pracoval.

Prvý cieľ: Založiť chov pijavíc lekárskych a pracovať na propagácii hirudoterapie
u nás (v ďalších kapitolách bude jasné prečo).

Druhý cieľ: Založiť a propagovať teploliečbu ruskou baňou, čo je obdoba sauny, len na ruský spôsob.

Tretí cieľ: Založiť ozdravné centrum. Dnes ho už nazývame Medzinárodné centrum pre vzdelávanie, výskum a aplikáciu pijavice lekárskej.

Prvý cieľ je splnený. Druhý cieľ, a je to dlhý príbeh, ku ktorému sa ešte vrátim, sme tiež splnili, aj keď ruská baňa už nefunguje. Bola príliš náročná na prevádzku a takmer nikto ju u nás vtedy nepoznal. Na treťom cieli aktívne pracujeme, čoho súčasťou je aj táto práca.

Pokračovanie môjho príbehu je už priamo spojené s mojou cestou k hirudoterapii. Zasvätil som jej svoj život a podľa vlastného princípu “Som buď najlepší, alebo najhorší” to zatiaľ nevyzerá zle, aj keď ambíciu byť najlepším už dávno nemám a skôr preferujem princíp robiť si svoju prácu najlepšie, ako viem. Čo však určite viem, aj tento príbeh sa skončí revolúciou. Ak prežijem.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *