4.kapitola

4. kapitola: Ako dlho sa dá žiť na stodesať percent?

Krútil som sa na neútulnom autobusovom sedadle. Bolo dávno po polnoci a zmáhala ma únava. Vždy som si vravieval, že počas nočnej cesty z Prahy na severné Slovensko radšej nebudem spať, pretože keď sa tak stalo, ráno som bol úplne rozbitý. Už som nemal dvadsať rokov, celonočná cesta a polospánok v rôznych polohách spidermana mojej fyzickej kondícii neprospievali. V tej chvíli som však bol šťastný, že cestujúcich nebolo veľa, a tak som sa mohol komfortne, na spôsob “tučného pasažiera”, rozťahovať na obidvoch sedadlách.
Moje pôsobenie v Čechách sa pomaly končilo, pretože čoraz silnejší hlas domova umocňoval rozhodnutie vrátiť sa domov. Krátko nato, ako sme na Slovensku spravili informačný ozdravný seminár a tiež seminár Kung-fu, som pochopil, že moje miesto je doma. Vysoko v horách, ďaleko od búrlivého života veľkomesta. Moja budúca manželka si však v Prahe dokončovala školu a prácu som tiež nemohol opustiť zo dňa na deň, preto som zvolil postupný návrat formou turnusov.

Svoje posledné peniaze som minul za zariadenie telocvične na Slovensku v Dolnom Kubíne. Nájom sme dostali grátis. Môj kamarát veľkoryso odložil túto povinnosť na dobu, až sa nám bude dariť. Urobil som masívnu reklamu a čakal. Prišli prví cvičenci, potom ďalší. Napokon som šesť dní v týždni vykonával dva spoločné tréningy denne, siedmy deň dával súkromné hodiny a snažil sa praktikovať tie časti ľudovej medicíny, ktoré som si už osvojil. Takmer na každý tréning som chodil so zovretým žalúdkom od strachu, kto príde a či ma nebodaj niekto nebude skúšať z Kung-fu, ktoré som vtedy ešte do hĺbky nepoznal. Navyše som musel každý druhý týždeň cestovať na pár dní do Prahy. Táto cesta nočným autobusom zakaždým trvala nekonečných osem hodín. Žil som na stodesať percent, takmer každá minúta môjho života bola presne rozplánovaná. Cestu autobusom som využíval na štúdium, na tablete som si čítaval oskenovanú literatúru o hirudoterapii a v prestávkach trénoval vizualizáciu, dychové cvičenia a prsty pomocou gumového krúžka. Tu a tam som si doprial oddych a pozrel si dobrý film. Ale posledné hodiny cesty boli takmer vždy bojom. Bojom medzi mnou, nepohodlím a únavou. Ciest bolo toľko, že som ich jednoducho prestal počítať.
Cez dvere našej telocvične prechádzali desiatky ľudí rôzneho veku aj pohlavia. Každý prišiel so svojím zámerom, každému sa tréning páčil, no takmer nikto z nich neprišiel znovu. Tréningy boli ťažké a málokto mal chuť naozaj takto intenzívne cvičiť. No taká je cesta bojovníka. Postupne sa však sformovala malá skupina odvážlivcov, ktorí začali chodiť na tréningy pravidelne. Ľudia na Slovensku sú iní ako v Prahe, z každého je cítiť silný charakter a hlavne neprekonateľné ego, ktoré sa ukázalo ako nesmierna prekážka v učení a dodnes som na Slovensku dokázal predať len malú časť môjho poznania v oblasti bojového umenia.
V telocvični som spoznal Štefana, svojho zatiaľ asi najstaršieho študenta. Zaradil sa do pomyselnej hviezdnej siene ľudí, od ktorých som sa ako tréner veľa naučil. Mal, myslím, sedemdesiatdva rokov, na srdci urobených niekoľko bypassov, predpísané množstvo liekov a časté, neočakávané arytmie. Ale sršala z neho chuť žiť, bola v ňom vnútorná sila zrelého muža, bojovníka, ktorý sa chce ešte veľa naučiť a ktorý je pripravený ísť. Šiel bok po boku s dvadsaťročnými študentmi. Jasné, že som ho musel trochu brzdiť, aj keď si skoro nikdy nedal povedať. Nakoniec predsa len začal svoju pozornosť venovať hlavne ozdravným tréningom a praktikám. Pri cvičení je veľmi dôležité typ a formu cvičenia prispôsobiť veku, zdravotnému stavu a mnohým iným okolnostiam. Postupne som mu urobil cyklus masáží s následnou aplikáciou pijavíc, uviedol ho do sveta metód očisty organizmu a aj keď to bola dlhá práca, v ktorej hlavne on sám urobil toho najviac svojím úsilím, výsledok bol neuveriteľný. Po určitom čase vysadil všetky lieky, arytmie ustúpili a boli už len zriedkavou epizódou dvakrát do roka. Flexibilita kĺbov sa zvýšila a podľa jeho slov, citujem: „Nikdy by som neveril, že sa ešte niekedy budem takto dobre cítiť“, bol výsledkom sám veľmi milo prekvapený. Aj napriek jeho veku to bol študent, ktorý zbytočne nevynechal ani jeden tréning a často ráno čakal pri dverách ako prvý. Kiež raz budem aj ja taký v jeho veku! Čo som mohol, to som dal a on to vďačne prijal. Nemôžem dať viac, aj keby som chcel, pokiaľ to človek sám nechce.
V tom roku som si osvojil aj základy viscerálnej terapie, ktorú úspešne praktizujem dodnes. Terapeut pri nej pomocou dotykov a tlakového vplyvu obnovuje pohyb orgánu a uvoľňuje spazmy. Pre tento druh terapie je veľmi dôležitá anatomická znalosť ľudského tela a palpačná schopnosť terapeuta. Pohyby sú cielené na konkrétne väzy a svaly vnútorných orgánov. Z mojej praxe viem, že prináša prekvapujúce možnosti liečby. Jednoducho, funguje.
No a v tom čase som bol konfrontovaný ešte s niečím. Začal som častejšie navštevovať kamarátov z detstva, veď sme sa toľko rokov nevideli… Takmer všade sa pilo! Pijavice som prikladal u klientov doma a každý z nich mi núkal pol deci alebo hneď rovno celú fľašku. Áno, aj v Prahe sme cez víkendy išli von a vo víre nočného života neraz veľa pili, malo to však istý kultúrny nádych. Na Slovensku malo pitie surový charakter. Pitie pre pitie samé. Vtedy som tomu nevenoval až takú veľkú pozornosť, pretože som stále cvičil a len zriedka sa mi podarilo niečo si vypiť. Bral som to ako tunajšiu spoločenskú normu a ani v najmenšom som netušil, ako má táto tolerancia iluzórnej normy v budúcnosti zasiahne.

Tento fakt o pití na Slovensku vo mne vyvoláva spomienku už na neskoršie obdobie, keď ku mne zavítal na návštevu jeden z mojich pražských študentov, Dan. Sedeli sme v saune a rozprávali sa o rozdieloch medzi malým a veľkým mestom. Dan svojou moravskou češtinou povedal:
„No tož, v Praze se mi líbí, jak je tam mnoho věcí, které může človek dělat, kultura, divadlo a ták.”
„Áno, rozumiem. U nás máme slivovicu, vypiješ jednu fľašku a máš aj kultúru aj divadlo,” odpovedal som mu. Celá sauna bola v smiechu a na kolenách. Trpkú pravdu treba prijímať so značnou dávkou humoru.
Pravidelné cestovanie ma priviedlo k vytvoreniu ďalšieho vtipu a bolo to opäť v tej istej saune: „Chuck Norris sa pred cestou nebalí, on je všade doma…”