5.kapitola

5. kapitola: Ruská baňa

Na pražskom chodníku stála dodávka so slovenskou ŠPZ. Bola plná vecí, ktoré vážne neviem, kde sa vzali. Do Prahy som prišiel s jednou cestovnou taškou a odchádzal som z nej s plnou dodávkou. A s jednou budúcou manželkou. Vecí bolo toľko, že som sa obával, či všetko odvezieme naraz. Mal som za sebou niekoľko dní intenzívneho cvičenia, popri ktorom som skladal skúšku. Celé telo chcelo spať, bolo unavené, vyšťavené. Hlavu však hriala myšlienka, že to mám za sebou. Bol som na polceste k prvému majstrovskému stupňu a ďalej mali byť už len ľahšie skúšky. Sadol som do auta a uzatvoril jednu etapu svojho života.

Návrat na Slovensko predstavoval nové výzvy. S Kristínou sme plánovali svadbu. Okrem toho som svoje úsilie smeroval na rozvoj všetkých možných aktivít. Tréningy sa postupne stabilizovali a už sme trénovali len desaťkrát za týždeň. Konečne voľné víkendy! Organizovali sme niekoľko seminárov, založil som skupinu v Ružomberku a plánoval postaviť ruskú baňu, čo je typ sauny, v ktorej sa používa teplo z klasickej pece na drevo. Pracuje sa s vytvorením parnej čiapky v hornej časti sauny a následne je tejto pare pomocou metličiek zo surového brezového alebo dubového dreva vystavené telo človeka. Nič podobné som na Slovensku nevidel ani nezažil a cítil som, že je to niečo, čo tu chýba.
Otvoril som si prvý oficiálny masérsky salón, ale potreboval som certifikát. Zapísal som sa teda na akreditovaný masérsky kurz, ktorý som po mesiaci ukončil ako celkovo najlepšie hodnotený študent v skupine. Z troch kategórií som bol v dvoch na prvom mieste a v tretej na treťom, aj to len preto, že som sa nenaučil názvy enzýmov tráviaceho traktu. Zdalo sa mi to vtedy zbytočné, pretože som nemal tušenie, aká je biochémia ľudského organizmu fascinujúca. Počas masérskeho kurzu som dával ostatným študentom – budúcim masérom – súkromné hodiny v cvičení. A keď všetci spali, cvičil som alebo študoval. Pri záverečnej skúške som viedol celú skupinu. Pamätal som si stovky ťahov, ako po sebe nasledovali, a s istotou som smeroval ku konečnému cieľu. Stal som sa akreditovaným masérom.
Krátko nato som dostal potvrdenie o prijatí do kurzu hirudoterapie od doktorky Lídie Antonovny Kuplevskej, ktorá je jedným z najlepších špecialistov v tejto oblasti na Ukrajine. Na začiatku ma nechcela prijať, pretože kurz bol určený len lekárom, no úroveň môjho ruského jazyka, predchádzajúce skúsenosti a entuziazmus ju presvedčili. V Ľvove išlo všetko rýchlo, vystúpil som z vlaku, ubytoval sa a rovno spadol do maratónu výuky. Lídia Antonovna na mňa zapôsobila ako lekárka telom aj dušou. Celé hodiny od rána do večera, s krátkou prestávkou na obed, nám odovzdávala svoje dlhoročné skúsenosti v tejto oblasti. Kurz prebehol závratnou rýchlosťou a ja som si okrem množstva nových informácií odniesol stade certifikát, ďalší papier, ktorý je potrebný pre tento systém. Počas kurzu som spoznal aj syna lektorky, Jurija Kupľevského, s ktorým som nasledujúci rok plánoval založenie biofabriky na Slovensku. Ľvov je charizmatické mesto, plné prekvapení. Je tak blízko Slovenska, že sa tam vždy znova a rád vraciam, za novými a novými zážitkami.

Bol som zase doma a zúčastnil sa na svadbe, svojej vlastnej. Vzal som si tú najkrajšiu ženu na svete. Kristína je pôvodom z Ukrajiny, ale stretli sme sa na jednom z ozdravených seminárov v Prahe. Bola študentkou vysokej školy riadenia leteckej dopravy. Keď som ju uvidel v lavici, zaujala ma. Venoval som jej niekoľko dlhých pohľadov, ale držal som sa ako profesionál. Mal som a dodnes mám pravidlo, že so študentkami si nič nezačínam. Našťastie Kristína nebola študentka v pravom slova zmysle, a tak po seminári veci nabrali rýchly spád. A keď píšem, že rýchly, myslím to vážne. Kino, diskotéka, zopár stretnutí a spoločné bývanie. Bol som vtedy veľmi zaneprázdnený a večer čo večer taký unavený po tréningu, že som jej asi po trojtýždňovej známosti povedal, že sa mi páči, ale nemám čas sa s ňou stretávať, takže aby sme zistili, či sme pre seba vhodní a či nám to bude spolu klapať, navrhujem spoločné bývanie. Poriadne som ju tým návrhom zaskočil, ale súhlasila. Už o pár dní som sa na Skype zúčastnil konferencie s jej rodičmi, ktorí bývajú v Charkove, zakýval im rukou a povedal: “Dobrý deň, volám sa Miroslav a bývam s vašou dcérou. Moje úmysly sú čisté.”
Bývanie so mnou bolo pre ňu ťažké, od začiatku sme spávali oddelene, pretože mala rada teplo a ja som v zime spával pri otvorených oknách. Život som podriaďoval niekoľkohodinovým denným cvičeniam a meditáciám. Na otázku, či ju milujem, som jej nevedel odpovedať. Snažil som sa o úprimnosť, ale nedokázal som zadefinovať lásku. Hovoril som jej, že ju mám rád ako všetkých ostatných, že láska pre mňa neznamená mať rád jediného človeka, ale že mám rád ľudí všeobecne. Celkom som jej tým v jej veku a vtedajšom pohľade na život ublížil. No môžem povedať, že dnes už mi viac rozumie, aj keď sme po svadbe prekonali niekoľko vážnych kríz. A tá naša svadba! Predčila všetky moje očakávania. Bol to prenádherný deň. Medzinárodný mix hostí pridával atmosfére čarovnú príchuť a zvláštny pocit z toho, že som sa oženil, si viem úplne jasne pripomenúť aj dnes. Zmes údivu, strachu, radosti, nehy… Bol som ženatý! Toľko rokov som sa úspešne vyhýbal všetkým stereotypom klasického života a zrazu som sa v nich ocitol. Oficiálne sa zo mňa stal manžel a to je vec, na ktorú si bolo treba zvyknúť. Ako som to zvládol, môže posúdiť len Kristína a ja.

Od týchto spomienok skočím späť k svojej práci. Postupne sme dokončovali ruskú baňu a ja som znovu vložil všetky svoje aj požičané peniaze do projektu, ktorý nemal budúcnosť… Samozrejme, vtedy som o tom netušil. Projekt sprevádzalo nekonečné množstvo komplikácií, ktoré sme jednu za druhou riešili. Začínal som byť unavený ustavičným riešením hlúpostí a hľadaním ďalších a ďalších peňazí na dokončenie projektu. Ale vydržal som a prišlo prvé saunovanie. Atmosféra bola skvelá a pri pohľade na ľudí, ktorí behali s mokrými, voňavými vjenikami (drevenými metličkami) a dohadovali sa, kto bude komu
robiť vjenikovú procedúru, som cítil príjemný pocit z vykonanej práce a mal radosť, že predsa len nie všetko robím nadarmo.
Túto eufóriu rýchlo ukončila ľudská skúposť. Majiteľ prenajatých priestorov zmenil našu dohodu ohľadne prenájmu. Premyslený ťah. Baňa bola už postavená, nedala sa presunúť. Všetka radosť zrazu zmizla a zostala len horkosť, ktorá projekt sprevádzala celý ďalší rok, až sme nakoniec ruskú baňu rozobrali a previezli do skladu. Ešte predtým takmer zhorela. Podnapití hostia nevedeli, ako správne kúriť v peci, tak baňu zohriali do extrémnej teploty, čo, samozrejme, mäkké lipové drevo nevydržalo. Oprava by bola veľmi drahá a chýbala nám pre ňu aj motivácia, jednoducho sme si už s baňou vytrpeli dosť.
Počas jej prevádzky a vďaka nej som však spoznal Petra Osvalda, ktorý v minulosti pôsobil ako ruský veľvyslanec. Pri návšteve ruskej bane sme sa spolu porozprávali a on mi dal kontakt na profesora Alberta Ivanoviča Krašeňjuka, podľa jeho slov jedného z najlepších špecialistov v oblasti liečenia pijavíc v Rusku. To bolo dobré, ale aj tak som mal v závere roku pocit, že všetko na mňa padá. Nielenže to nevyšlo s ruskou baňou, čo, samozrejme, bola veľká strata, zdrojom stúpajúceho napätia sa stávalo aj moje manželstvo. Kristína nezvládala adaptáciu na nové prostredie. Stále častejšie a častejšie sme sa hádali. Okrem toho som sa denne a na každom kroku stretával s ohováraním, akoby ľudia nemali svoj život a svoje starosti, a preto ustavične riešili životy druhých. Keby aspoň hovorili pravdu.

Spomínam si na jeden okamih ustrnutia a takého pocitu bezmocnosti, až ma mrazilo. Stál som na balkóne s výhľadom na celé mesto a na tie naše krásne hory. V jednej ruke som držal pohárik, v druhej cigaretu. S bolesťou v srdci som vážne nevedel, čo robiť, nepoznal som význam všetkých tých udalostí, nevidel žiadnu budúcnosť. Slovensko, kraj môj rodný, vari som toľko zhrešil, keď som ťa opustil, vari som toľko zlého urobil? Rúcala sa mi jedna ilúzia za druhou. Mal som pocit, že sa nemám čoho zachytiť. Ako som sa s tým stavom popasoval? Cez víkendy som začal častejšie piť…