11.kapitola

11. kapitola: Odpustenie

Ozvala sa mi žena, ktorá mala záujem o školenie hirudoterapie. Rebeca chcela praktikovať liečenie pijavicami vo Veľkej Británii. Už pri výmene prvých mailových správ bolo cítiť určité spojenie, rovnakú vlnovú dĺžku. Dohodli sme podrobnosti a ja som sa pripravoval na ďalšie školenie v anglickom jazyku. Každé školenie v cudzom jazyku je náročné a je potrebné sa dobre pripraviť hlavne z hľadiska terminológie. Pri ďalšom kontakte sa však ukázalo, že Rebeca plynule hovorí rusky, a tak som sa s ňou dohodol, že školenie urobíme v tomto jazyku. Oba jazyky som ovládal približne na rovnakej úrovni, no angličtinu som posledné roky používal málo a potreboval by som trochu praxe.

Pri stretnutí mi hneď bolo zrejmé, že Rebeca mala sériu zdravotných problémov, a teda že sa okrem školenia budeme venovať aj jej zdraviu. Vo svoje praxi sa neustále stretávam s tým, že ľudia, ktorí liečia iných, sami trpia zdravotnými problémami a niektorí aj dosť vážnymi. Zastávam názor, že ten, kto lieči iných, by mal predovšetkým liečiť seba, ak to jeho zdravotný stav vyžaduje. Už v stredoveku platilo, že ak je lekár chorý, nie je to dobrý lekár. Samozrejme sú diagnózy, pri ktorých už sa nedá celkom pomôcť, no veľkú väčšinu zdravotných problémov ľudia neriešia len preto, že to nepovažujú za dôležité a naučili sa s nimi žiť. Školenie sa začalo a ja som cítil silnú bariéru. Považoval som ju za jazykovú bariéru, ale ukázalo sa, že problém je hlbší. Pri školení som si pripadal viac tolerovaný ako vyučujúci. Napriek tomu sme zvládli prebrať materiál podľa harmonogramu. Večer som Rebece spravil masáž spolu s aplikáciou pijavíc, a potom v súkromí som sa zamyslel.

Ten prípad mi vŕtal hlavou. Ak sa Rebeca neprišla učiť, prečo potom prišla? Jediné čo mi napadalo, bolo, že prišla za pomocou, o ktorej možno ani sama nevie. Keď človek lieči druhých, otvára tým dvere a stáva sa prístupným každému, kto hľadá to, čo mu liečiteľ môže poskytnúť. Občas si myslím, že vďaka tejto ceste stretávam aj ľudí, s ktorými sme si z minulých životov ostali niečo dlžní a touto formou sa vyrovnávame. Je to len moja teória, intuitívne ju však vnímam ako pravdu. Na druhej strane viem, že v živote dostávame odpovede na naše otázky, okrem vnútorného pochopenia, určitého precitnutia, aj prostredníctvom druhých ľudí a situácií, ktoré prežívame. Keď je človek pozorný, odpoveď nájde a keď tieto veci chápe, začína vidieť, že raz za čas sa stáva ten, kto sa pýta súčasne tým, kto odpovedá. Sadol som si teda do meditácie a zadal otázku, ako jej pomôcť. Už onedlho som jasne uvidel, že to, čo jej pomôže, je odpustenie. Ešte chvíľu som sa touto informáciou zaoberal, až som nadobudol istotu, že to tak naozaj je. K tomuto by som chcel dodať, že v tom čase som ešte využíval niektoré techniky, od ktorých som neskôr upustil, pretože daň za takéto možnosti je príliš veľká, čo som vtedy ešte nevedel.

Na druhý deň ráno som zvažoval, ako začať rozhovor. Je ťažké takéto veci ľudom vysvetliť, no v danej situácii som sa rozhodol konať priamo a rovno som sa opýtal, či taký problém môže mať, pretože všetko tomu nasvedčuje. Rebeca mi rozpovedala svoj príbeh a v závere potvrdila: “Áno, nedokážem odpustiť, je ťažké si to priznať, ale naozaj to nedokážem.” Ani ma to neprekvapilo. Jej zdravotný stav sa už po prvej procedúre výrazne zlepšil, lenže ja som na ňu apeloval, aby porozmýšľala nad odpustením. Snažil som sa jej vysvetliť, že aj keby sa jej vrátilo zdravie a bude sa cítiť dobre, nevyrieši to skutočný problém a jej úlohou je nájsť cestu, ako odpustiť. Navyše situácia, ktorú popisovala, bola dávnou minulosťou, a teda zbytočným kameňom zášti na jej duši, ktorý naozaj netreba vláčiť celý život so sebou.
Písaním o Rebece som si pripomenul poučný príbeh, ktorý som v minulosti čítal. Opisuje, ako starý liečiteľ sedel so svojím učeníkom na záhrade a rozprávali sa. Znenazdajky mu starec povedal: “Choď urobiť čaj, čoskoro k nám prídu významní hostia.” Už onedlho sa naozaj v diaľke objavil stúpajúci prach od cválajúcich koní, ktoré sa približovali smerom k starcovmu obydliu. Ukázalo sa, že návštevníkom nie je nikto iný ako najvyšší správca daného regiónu, ktorý ochorel a stratil zrak. Po privítaní hovorí starec správcovi:
“Viem, prečo si prišiel, ale nemôžem ti pomôcť.”
“Ako je to možné? Veď si vyhláseným liečiteľom široko ďaleko a pomáhaš aj tam, kde sa to zdá byť nemožné.”
“Počas svojej vlády si urobil veľa zlých vecí,” povedal starec a pokračoval: “Ako odplatu za svoje skutky si stratil zrak. Vnútri si stále ten istý človek. Neľutuješ svoje skutky, ale ľutuješ seba a svoje zdravie. Keď ti vrátim zdravie, budeš ďalej robiť to isté, čo aj predtým a ublížiš mnohým ľuďom. Keď pochopíš, čo som ti povedal a vnútorne sa zmeníš, vráť sa.”

Každý človek je svojím spôsobom vládcom, je správcom svojho života a rovnako ovplyvňuje mnoho životov vo svojom okolí. Takmer každý z nás ubližuje sebe aj svojmu okoliu. Pomáha vytvárať podobné príbehy ako ten, aký žije Rebeca, a často je k tomuto konaniu slepý. Ak človek nehľadá dobro, ak nehľadá, ako vnútorne rásť, nikdy nenájde šťastie. Nikto nemôže človeku ublížiť tak veľmi, ako si človek ubližuje sám, preto je človek sám sebe najväčším nepriateľom. Rezignovať nad svojimi chybami je takmer totožné, ako vzdať sa možnosti žiť. Toto rozhodnutie môže urobiť iba človek sám.
Mnoho ľudí, ktorých stretávam, nedokážu odpustiť. Zášť ich vnútri pomaly, ale isto, spaľuje a každým dňom sú bližšie k smrti, bližšie k posledného súdu, po ktorom už nebude možné urobiť nič. Človek má jedinú a jedinečnú možnosť napraviť svoje chyby len počas života. Ak túto možnosť nevyužije a bude sa držať svojich nedostatkov až do posledného dychu, tak posledný dych bude preňho horkým stretnutím s pravdou premárneného života. Toľko rokov som usiloval o to, aby som sa naučil, ako liečiť ľudské telo, až som jedného dňa pochopil, že skutočná pomoc človeku je ďaleko zložitejšia otázka, na ktorú sa aj pomocou tejto knihy, môjho pochopenia a referenciami na iné zdroje snažím odpovedať. Svoju cestu životom však musí prejsť každý človek sám a všetko, čo píšem, píšem len ako inšpiráciu pre hľadajúcich na ceste poznania.