10.kapitola

10. kapitola: Anafylaktický šok

Jedného dňa mi skoro ráno zazvonil telefón. Na opačnom konci ma môj dobrý známy prosil o pomoc, že ho bolí celý chrbát a zle sa mu dýcha. V minulosti som s ním často pracoval a dával mu masáže. Po jeho príchode mi však bolo jasné, že masáž veľmi nepomôže. Navrhol som pijavice. Bol to môj známy, a tak som jeho ani seba nezaťažoval podrobnou anamnézou, čo sa vzápätí ukázalo ako obrovská chyba. Krátko po aplikácii asi piatich pijavíc mu začalo byť nevoľno, točila sa mu hlava a napínalo ho na zvracanie. Zrazu vstával zo stola, pýtal sa, kde je záchod a spadol na zem. Otočil som ho na chrbát, tvár mal celú červenú a hrdlo v kŕčovitom napätí. Snažil sa nadýchnuť, no nešlo to. Naraz sa celý uvoľnil a upadol do bezvedomia. Bol tu však jeden zásadný problém. Nedýchal.

Začínalo sa odpočítavať sedem minút, po uplynutí ktorých dôjde v mozgu k nenávratným zmenám. Pred domom cvičil môj študent, na ktorého som zakričal, aby zavolal záchrannú službu, zatiaľ čo ja budem pacienta stabilizovať. Rýchlo som odstránil pijavice a na ranu priložil gázové štvorce. S telom som otáčal, akoby malo desať kíl, aj napriek tomu, že môj známy bol zdatný jedinec, ktorý vážil okolo sto kíl. Čas bežal, rýchlo som zahájil resuscitáciu, masáž srdca a umelé dýchanie. Pri masáži srdca sa mu niektoré rebrá oddelili od hrudnej kosti, ale to som vtedy ešte nevedel a ako sa neskôr ukázalo, bežne sa to pri masáži srdca stáva. Neúnavne som pokračoval v resuscitácii a študentovi, ktorý prežíval väčší šok ako ja, som dával pokyny, kam má prísť záchranka. Prišli včas, pacienta stabilizovali a odviezli do nemocnice. Zaliala ma vlna nesmiernej úľavy. Hneď po nej sa ohlásila únava, ktorá ma úplne ochromila.

Známy sa z toho dostal a po prepustení z nemocnice zverejnil svoj príbeh na Facebooku. O reklamu sme teda mali postarané. To ma však netrápilo. Na celý mesiac ma prešla chuť robiť s pijavicami. Podporoval ma však Oleg, ktorý zažil horšie veci a vysvetlil mi, že sa to v našej práci stáva a zo situácie sa treba poučiť a ísť ďalej. Odvtedy na prvom sedení nikdy neaplikujem viac ako jednu pijavicu a všade učím, že je dôležité, aby bol pri prvej aplikácii prítomný človek, ktorý vie poskytnúť prvú pomoc alebo aby prvú aplikáciu robil odborník.

Podobnú skúsenosť s alergickou reakciou som neskôr zažil ešte raz. Bolo to pri školení v Nitre, keď si jedna asi šestnásťročná študentka vybrala ako pracovnú tému súťažnej školskej práce hirudoterapiu. Pomáhali sme jej a pozvali ju aj na školenie. Po školení si chcela pijavice skúsiť, tak som jej aplikoval, už poučený, jednu do pupku. O pár minút mi oznámila, že jej je nevoľno a o chvíľu začala zvracať. Okamžite som odstránil pijavicu, pripravil adrenalínovú ihlu a čakal, ako sa bude situácia rozvíjať. Našťastie sa už nič horšie nestalo, ale strach o ňu som mal do druhého dňa. Naozaj sa niekedy pohybujeme na tenkom ľade a takáto situácia môže znamenať koniec.

Aj počas obdobia plného ťažkostí som nachádzal dosť síl na prácu a hirudoterapia sa pomaly začínala rozvíjať, dokonca lepšie, ako boli prvotné očakávania. Dával som dohromady obsah školení a začínal cestovať po celom Slovensku a Čechách ako lektor. Školenia boli skupinové a stáli dvadsať euro, aby sme pokryli náklady na cestu a prenajaté školiace priestory. Na každom školení bolo zhruba päť až desať záujemcov o túto metódu a práca ma veľmi bavila. Postupne som navštívil rôzne mestá ako Bratislava, Nitra, Košice, Ružomberok, Praha či Kyjov. A pozvali ma ako lektora do Grécka. Zatiaľ nás vo svete ešte veľmi nepoznali, ale vďaka webovým stránkam boli zahraničné dopyty stále častejšie a častejšie.

Medzitým sme s manželkou odleteli do Moskvy na druhý celosvetový kongres hirudoterapeutov, kde som sa osobne stretol so svojimi budúcimi učiteľmi Konstantinom Vasilijevičom Suchovom a Albertom Ivanovičom Krašeňjukom. Všetci sa k nám správali slušne, ale pri každom pokuse o nadviazanie spolupráce bol verdikt jasný: “My vás nepoznáme, ak niečo chcete, príďte sa k nám učiť a keď budeme vedieť, že naozaj niečo viete, tak sa dohodneme na spolupráci.“ Na kongrese som sa zoznámil aj s ďalšími kolegami z Ruska, Indie, Nemecka, Slovinska a iných krajín, s ktorými som dodnes v kontakte.

Návštevu Moskvy sme spojili aj s návštevu najstaršej biofabriky na chov pijavíc, ktorá vtedy oslávila sedemdesiatpäť rokov od svojho vzniku. Každý štvrtok tam robievali exkurzie pre turistov a nám sa podarilo na takúto exkurziu dostať. Práve pri tejto návšteve som si uvedomil, ako ďaleko sme sa posunuli s naším chovom. Ukázalo sa, že veľa vecí robíme lepšie ako oni. Po tejto návšteve som náš chov prestal nazývať experimentálnym.
Pri odchode z exkurzie som zašiel za riaditeľom, predstavil sa a požiadal ho o pomoc pri riešení problému s hromadným kŕmením, čo bol posledný kúsok mozaiky, na ktorý som vtedy ešte nepoznal odpoveď. Metóda, ktorú sme používali, bola príliš časovo náročná a neekonomická, pretože dochádzalo k zbytočnej strate drahocennej krvi. Dostal som chladnú odpoveď: “Hľadajte, robte pokusy, my vám nič nepovieme.” S odstupom času som za tento prístup vlastne vďačný, lebo technológia, ktorú používame, je naozaj naša, veci robíme po svojom a ďaleko lepšie, ako by sme ich možno robili, keby nám niekto celý postup vysvetlil.

Prijal som pozvanie do Grécka, odletel som začiatkom roka 2017. Školil som dvoch budúcich hirudoterapeutov a po úspešnom skončení školenia sme večer šli do reštaurácie so živou hudbou. Jeden zo študentov, Giorgos, bol vnukom veľmi populárneho speváka v Grécku, niekoho takého, ako je Karel Gott u nás. Večer prebiehal v dobrej atmosfére a živé vystúpenie umelcov dodávalo večeru správne tóny. V Grécku je obyčaj, že ak sa vystúpenie divákom páči, môžu si v reštaurácií zakúpiť hlavičky kvetov a tie potom hádzať na improvizované pódium ako výraz uznania. Stal som sa svedkom situácie, ako neďaleko sediaca rodina, zjavne bohatá a pravdepodobne značne pod vplyvom alkoholu, nakúpila hromadu kvetov. Najskôr hádzali len kvety, no neskôr k nim pridali aj podnosy a mierili nimi priamo na speváka. To, čo má byť výraz uznania, sa zrazu stalo znakom nadradenosti a poníženia umelca. A aj zamestnancov, tvárili sa totiž tak, akoby sa nič nedialo a úslužne upratovali ten neporiadok. Večer sa schyľoval k záveru a keď všetci hostia poodchádzali, poprosil som druhého študenta o pomoc s prekladom, požiadal o mikrofón a nechal zavolať všetkých zamestnancov. Bolo ich asi pätnásť a posadali si za stoly, pri ktorých inak sedávajú hostia. Predstavil som sa o povedal, že som zo Slovenska a že som sa veľmi tešil na svoju prvú návštevu Atén, pretože je to známe historické mesto preslávené mnohými učencami a filozofmi. Lenže to, čoho som bol práve svedkom, hlboko ranilo moje srdce, a preto som sa rozhodol vystúpiť. Kriticky som sa vyjadril k tomu, čo som videl. Nie je v poriadku, aby sa zamestnanci klaňali ponižovaniu len preto, že je niekto bohatý a oni sú čašníci. Vypli mi mikrofón. Zamestnanci však začali protestovať, a tak ma nechali dohovoriť.

Posilnený niekoľkými pohármi vína som bol zbytočne a asi aj hlúpo úprimný a povedal im, čo som si všimol. Mnohí z nich, čo tam pracujú, nie sú šťastní. Majú to napísané v tvárach. Vôbec by tam nemali byť, mali by si nájsť prácu, ktorá ich bude baviť a žiť dôstojný život plný radosti. Prosil som ich, aby zlo a poníženie považovali za neprípustné, aj keď si myslia, že situáciu nijako nemôžu ovplyvniť či zmeniť. Je lepšie odísť, ako sa klaňať podobným prejavom, pretože takto ich len podporujú, dávajú im svoj tichý súhlas.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *