12.kapitola

12. kapitola: Duchovná zrelosť

Cítil som sa na vrchole možností. Vnútorný pocit bol ľahký a svieži, predo mnou ležala úžasná svetlá budúcnosť. Všetko fungovalo a napredovalo.
Pracovne som cestoval do Prahy, kde som si po vybavení všetkých náležitostí naplánoval niekoľko dní voľna a kultúrneho oddychu. Bola teplá letná noc, ležal som na posteli a uvažoval o živote. Spomienky na mladosť prežitú v Prahe rozpaľovali vo mne oheň dávnej vášne. Dostal som chuť ísť von, chuť tancovať, poslednýkrát si užiť a rozlúčiť sa so životom, do ktorého som viac nepatril. Jednoducho mi pribúdali roky a nočný život zostal len dávnou a príjemnou spomienkou. Vybral som sa do baru.
Vypil som prvý pohárik rumu a nasával atmosféru medzinárodného nočného klubu. Komerčná hudba, množstvo ľudí vlniacich sa v rytme hlasných tónov, vychádzajúcich z obrovských reproduktorov. Cítil som sa tam stratený a osamelý, vlastne som si nemal čo a s kým povedať. Ako pred očami pozorovateľa mi defilovali príbehy ľudí. V ten večer som jednoducho nezapadol, naozaj som tam nemal čo robiť. Odišiel som do iného klubu. Situácia sa zopakovala. Išiel som teda do ďalšieho a v každom som toho dosť vypil. V duši som cítil narastajúcu úzkosť, ktorú asi vyprovokovalo veľké množstvo alkoholu, v poslednom klube doplnené o dávku omamných látok. Príležitosť robí…
S omamnými látkami som mal trochu skúseností v mladosti, a pretože som vedel, o čom hovorím, ľudí som od podobného konania odhováral. Často úspešne. Lenže v tú noc som im sám podľahol. Znechutený sebou a poriadne vystrašený zo svojho stavu som sa vrátil do hotela, zvalil sa na posteľ a túžil zaspať. Nešlo to. V hlave mi trešťalo. Zasypali ma výčitky, vedel som, že ide o moje zlyhanie. Toľko ľudí sa na mňa obracalo s dôverou o pomoc a ja sám som sa práve zachoval ako hlupák. Bolesť hlavy sa stupňovala, pocit úzkosti tiež. Zas som raz platil daň za svoju chybu. Môj stav sa zhoršoval. Tuhli mi svaly na celom tele a kŕčovité zovretie svalov na krku nebolo možné uvoľniť. Mal som pocit, že sa udusím. Únava a chemický koktail neurotoxických jedov urobili svoje, organizmus protestoval. Oblial ma strach a úzkosť z prichádzajúcej smrti. Už na mňa čakala za dverami.
Tak toto je ten okamih, keď sa všetko skončí? Pre toto som žil? Mám takto hlúpo umrieť!? Narýchlo som rekapituloval svoj život a prišiel k horkému poznaniu, že v podstate som nič nedosiahol. Odchádzal som a všetko ostatné bezo zvyšku zostávalo tu. Uvažoval som o poslednom kroku na tomto svete. Myšlienka bola jasná. Túžil som sa modliť, prosiť Boha o prepáčenie mojich hriechov, neprosiť o život, ale o odpustenie. Narýchlo som si pospomínal na otčenáš, aspoň na niektoré jeho časti a snažil sa ho ešte pri posledných známkach vedomia niekoľkokrát zopakovať. Cítil som však jasnú príchuť toho, že som Bohu počas života nevenoval príliš veľa pozornosti a moja modlitba bola neistá, skôr ovplyvnená strachom, než skutočnou vierou. Bože, prepáč mi. Zatvoril som oči a poddal sa tomu, čo malo prísť. Na druhý deň ráno som otvoril oči. Ja som to prežil!
Vrátil som sa domov a začal hľadať Boha. Rýchlo som si zopakoval, čo o ňom vlastne viem. Veľa toho nebolo. Boha vlastne nikto veľmi nepozná a myšlienka samotnej viery ma nikdy nenadchla. V živote som videl príliš veľa zla a falošných ľudí, preto som sa naučil kriticky a pragmaticky myslieť. Začal som teda hľadať ďalšie zdroje a každý deň som sa modlil. Najskôr som sa modlil k Bohu a snažil sa predstaviť si ho. Modlil som sa k Bohu, ktorý je niekde tam, asi vo vesmíre. Inokedy zas k dobrému deduškovi na obláčiku. Keď som ho oslovoval, svoje myšlienky som vysielal ďaleko, ďaleko do vesmíru, možno smerom k slnku, ktoré hreje všetkých ľudí na celom svete. Niečo mi nesedelo. Ak modlitba spočíva iba v opakovaní slov, je to príliš povrchné. Hľadal som hĺbku. Bolo to pre mňa iné, nevedel som, ako to uchopiť. Ako na znamenie som raz prechádzal popri pouličnom vystúpení človeka, ktorý stál pred skupinou ľudí a vysvetľoval Ježišove slová. Vravel: „Keď Ježiš hovoril o hriechu, tak mal na mysli toto…“
Prišlo mi neuveriteľné, že človek v 21. storočí vysvetľoval slová, ktoré ani sám Ježiš nenapísal, písal ich niekto iný, pravdepodobne už so svojím zámerom a svojím pochopením, ale hlavne, že obyčajný človek hovoril o tom, čo mal Ježiš na mysli. Som si istý, že keby som sa postavil pred neho a prečítal mu motto tejto knihy, nedokázal by vysvetliť, čo som mal na mysli, keď som ho písal a čo som ním chcel povedať. Ten, kto chápe, nepotrebuje hovoriť o tom, čo nevie. Nepotrebuje hovoriť o slovách Ježiša, keď môže hovoriť o svojich vlastných skúsenostiach. Napríklad to povie takto: “Čítal som slová, ktoré sa v dnešnej dobe prezentujú ako slová Ježiša, a chápem ich takto…” Ale stáť pred ľuďmi a sebaisto prehlasovať, čo mal Ježiš na mysli…

Ako má človek teda nájsť pravdivú informáciu, keď mu zo všetkých strán podsúvajú svoje koncepty, zámery, videnie a určitý rámec? To, že človek nosí kňazské rúcho, nerobí človeka svätým. Je to taký istý hľadajúci človek ako všetci ostatní. Keď prídete do kláštora, tak mnísi vám povedia: “Áno, hľadám jednotu s Bohom, hľadám Boha v sebe a podobne.” Všetci hľadajú, okrem pár jedincov, ktorí už našli. Ako môže hľadajúci človek hovoriť o tom, čo ešte nenašiel? Nikdy to nebude autentický zážitok, len sprostredkované slová, ktoré môže človek svojou vierou a dobrou prezentáciou zosilniť. Ilúzia plodí ilúziu.

Neúnavne som hľadal Boha. Môjmu srdcu najbližšiu a najzrozumiteľnejšiu informáciu som našiel v knihách Sensei zo Šambaly od autorky Anastasie Novych. Na Youtube som si pozrel video s hlavnou postavou týchto kníh, Igorom Michailovičom Danilovom, ktoré sa volá Život. Jeho posolstvo bolo pre mňa jasné a zrozumiteľné. Boh je neustále prítomný v každom človeku prostredníctvom jeho duše. Cítil som narastajúcu vibráciu v oblasti hrude, do očí sa mi tlačili slzy a celú moju bytosť zalial neobyčajný potok tepla a lásky. Našiel som, áno, našiel som cestu domov.
Nepredvídateľnou hrou osudu som pred touto udalosťou už nejaký čas plánoval návštevu mníšskej republiky, svätej hory Athos, svätej hory panny Márie v Grécku. Je to svetové centrum pravoslávnej viery, kde sa nachádza množstvo kláštorov a tiež mníchov žijúcich v izolácii od spoločnosti. Dostať sa tam je pomerne zložité. Povolenie na pobyt je potrebné vybaviť mnoho týždňov vopred. Vydáva sa len na tri noci a každý deň na ostrov môže prísť len sto pútnikov. Pre turistov je toto miesto uzavreté a ženy majú vstup zakázaný úplne.

Pár dní pred cestou som kontaktoval kláštory s otázkou, že keď už tam budem, či ma môžu pokrstiť, pretože ma posledné životné udalosti uistili v tom, že to naozaj chcem. Ako dieťa som bol krstený v evanjelickej cirkvi, no je to viera, ktorú som si sám nevybral, a teda ani nepraktizoval. Ako zrelý človek som prichádzal k viere sám. Nechcel som sa dať pokrstiť preto, že by som potreboval niekam patriť a ani preto, aby som počúval desiatky nových pravidiel, lež preto, že pravoslávna viera a ich svätí, z ktorých mimochodom mnohí pochádzajú práve zo svätej hory Athos, mi boli blízki. S ich vierou som bol na svojom mieste. Môj chrám je moje telo a Boh v ňom je moja duša, takže návšteva iných chrámov má len povzbudivý a inšpirujúci účinok. Návštevu hory Athos som chápal ako možnosť byť v prítomnosti iných ľudí hľadajúcich Boha a tiež možnosť byť v prítomnosti viac duchovne realizovaných ľudí, prípadne byť s pozostatkami svätých. Z prvých kláštorov prišla odpoveď, že je to ťažká otázka a bude ju potrebné osobne prebrať, no už onedlho mi odpísali z ruského kláštora Svätého veľkomučeníka a uzdravovateľa Panteleimóna, že ma radi pokrstia.

Ráno som nasadol na trajekt a krátko po obede som bol na mieste. O mojom krste všetci vedeli a bola to tam svojím spôsobom udalosť, čo ma prekvapilo. Najprv mi vysvetlili, čo treba pripraviť a kde mám kedy byť. Kúpil som si košeľu, v ktorej ma pokrstia, krížik na krk a čakal na svätého otca, ktorý zanedlho aj prišiel. Bol prekvapený, ako sa mi podarilo krst dohodnúť, a tak som zistil, že moja žiadosť o krst, ktorú som považoval za obyčajnú, bola vlastne veľmi neobvyklá. Stáli sme pri mori a on sa ešte raz sám pre seba pýtal, ako je to možné, a sám si aj odpovedal, že všetko je božia vôľa: “Ak ťa Boh sem priviedol, tak sem aj patríš.” Krstil ma starým spôsobom, ponorením priamo do mora. Celé to bolo naozaj neuveriteľné. V kláštore mi postupne všetci blahoželali. Pochopil som, že sa udialo niečo veľmi, veľmi neobyčajné. Veriaci, pre ktorých je Athos najdôležitejším pútnickým miestom na svete, len s uznaním pokyvovali hlavami a hovorili, že milióny ľudí by si prialo prežiť to, čo som práve prežil, no prakticky nikomu sa to nepodarí.
Pobyt v kláštore mi ukázal ešte niečo. Zásadný rozdiel medzi obyčajným materiálnym svetom a svetom vytvoreným na základe duchovného chápania. Nikto sa tam neponáhľal, každý pracoval vo svojom tempe a kláštory boli a aj sú často úplne sebestačné. Nepotrebujú viac, ako majú a ani sa neženú za dosiahnutím iluzórneho úspechu materiálneho blahobytu. Ich deň bol presne rozdelený na modlenie sa, prácu a odpočinok. Pocítil som zvláštny pokoj a poznanie. Takto má vyzerať život človeka a okolitý svet, ak je všetko v harmónii. A pomyslel som si, že možno práve tu budem tráviť posledné dni svojho života. Naozaj platí, že ten, kto dáva, aj dostáva.

Po svojom návrate som sa viac zahĺbil do štúdia literatúry od Anastasie Novych a našiel ďalšie informácie. Silno ma zasiahla myšlienka, že myslenie nie je človek. Človek nie je to, čo v ňom myslí, ale je tým, kto cíti, kto všetko prežíva. Rozoberal som túto tému hlbšie. Meditoval som. A naozaj, myšlienky môžeme používať, no keď ich nepoužívame, ony sami fungujú ďalej, ako chcú, a vlastne používajú nás. Našiel som aj zásadnú informáciu o tom, že alkohol a omamné látky blokujú spojenie s duchovným svetom. A naopak, zosilňujú spojenie s tenkým mentálnym svetom, ktorý je súčasťou materiálneho sveta a rozvíjajú kvality ako egoizmus, namyslenosť, mágiu a plno iných vlastností, ktorých by sa človek mal počas života zbavovať, aby odišiel z tohto sveta čistý a pripravený na stretnutie s duchovným svetom.

Ten, kto som, je ten, kto cíti. Som ten, kto cíti, nie ten, kto myslí. Začal som na cítenie sústrediť ďaleko viac pozornosti. Už som nežil spôsobom, čo si myslím o niečom či niekom, ale skôr, čo cítim. Keď som niekoho stretol, prestal som posudzovať jeho výzor a ostatné znaky, ale zapozeral sa do svojho vnútra a naučil sa rozpoznávať, aký pocit z neho mám. Tým sa mi otvoril nový svet. S každým ďalším dňom praxe sa citlivosť prehlbovala a odvtedy som sa neraz ocitol v situácii, keď sa pri stretnutí na úrovni slov, myšlienok a rozumu dialo jedno a na úrovni citu alebo úrovni duší úplne niečo iné. Život získal nové farby. Už som chápal, čo je svetlo. Bolo to neuveriteľné. Toto chápanie sa zásadne odrazilo aj v modlitbe. Modlenie rozumom nie je modlenie sa k skutočnému Bohu. Kľúčom je rozvíjať cítenie a modliť sa na úrovni citu, lebo inak pre mňa ani nie je možné komunikovať s Bohom.

Konečne som našiel modlitbu, ktorá ma oslovila. Naučil som sa ju naspamäť, v duchu si ju opakoval, slovo za slovom. K slovám som pridal cit a snažil sa každé slovo precítiť, jeho význam či citový odtieň. Učil som sa vyjadrovať bez slov. Pozornosť som sústredil na precítenie Boha vo mne, vo svojej duši. Vtom mi oblasťou slnečného pletenca (solar plexus) prešla známa vibrácia. Už slová neboli potrebné, spočíval som v precítení. Objavila sa nekonečná jednota a chápal som, že to nie je rozum, kto pozná Boha, ale je to duša, ktorá cíti jeho nepretržitú prítomnosť a zatiaľ čo nás rozum myšlienkami neustále rozdeľuje, tak Boh nás prostredníctvom duší spája. Jazykom, ktorý sa volá láska.
Otče môj Všemohúci,
v Teba jediného vkladám svoje nádeje.
A prosím, Teba Pane,
len o spásu duše svojej.
Buď vôľa Tvoja svätá.

*(nádeje na spasenie, nie nádeje materiálneho blaha alebo zdravia)
*modlitba je z knihy Duchovné praktiky od Anastasie Novych

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *