6.kapitola

6. kapitola: Nie každý svätý je naozaj svätý

Nový rok, nové problémy. Na Ukrajine sa začínal vojnový konflikt a s manželkou sme prijímali dlhodobých hostí, utekajúcich pred nástrahami násilia a pred tmou budúcich udalostí. Môj život sa okamžite zmenil. Snažili sme sa pre nich vybaviť potrebné víza, povolenia na prácu, no nič z toho nešlo. Ak nie si náš, nech ťa pokojne zastrelia…
Aj napriek všetkým týmto udalostiam sme spravili niekoľko prezentačných tréningov pre celé ročníky štátnych škôl. Boli to asi najväčšie tréningy, aké som kedy zažil. Dodnes si pamätám, ako do telocvične prišla viac ako stovka adolescentov, všetci si posadali na lavičky okolo stien a čakali, že ich budeme zabávať ako pri vystúpení v cirkuse. Na návrh, že budeme spolu cvičiť, len ohŕňali nosmi a medzi sebou sa vyťahovali, kto je väčší frajer. Situácia sa začínala vymykať kontrole. V telocvični bol hluk a chaos. Vtom sa vo mne zmobilizovali vnútorné sily, ráznym a rýchlym tónom som začal vydávať príkazy, neochotných študentov som zoradil do radov a zavelil: “ Pozor! A cvičíme!” Zaplavil ma pocit úľavy. Takej úľavy, aká sa objavuje pár sekúnd po tom, čo sa človek vyhol nebezpečnej havárii, prežil ju a nikomu sa nič nestalo.
Keby sa takto relatívne ľahko dalo vyriešiť všetko… Všadeprítomný neúspech z nekonečných odmietnutí žiadostí o pomoc pre ukrajinských hostí bolo výrazne cítiť. S manželkou sme sa na nejaký čas rozišli o od môjho návratu na Slovensko som čelil naozajstnej kulminácii problémov. Víkendové pitie sa stávalo čoraz častejším javom a keď som mal voľno, občas som zavítal aj do podnikov, určených pre podobné prípady.

Telo a psychika sa mi rokmi práce na sebe postupne transformovali a po vypití alkoholu sa začínali diať neuveriteľné veci. V krčme som preto dostal prezývku Farár. Ľudí moje slová často hlboko zasiahli a empatické schopnosti som mal na takej úrovni, že som si v nich čítal ako v knihe. Lesbičky som presviedčal, že nie sú lesbičky, a to len preto, lebo som uvidel, čo ony nevideli. Ľudia, aj keď nerozumeli, čo sa deje, ma s láskou objímali a vraveli, že som im nesmierne pomohol. Ľahko som dokázal človeka rozosmiať alebo rozplakať. Videl som sa úplne inými očami. Potlačené schopnosti mojej mladosti sa začínali vracať. Vďaka alkoholu! Svoju prácu som si stále robil dobre, občasné pitie mi teda až tak neprekážalo a nevidel som, ako sa zarývam do blata spoločnosti. Každý zážitok pod vplyvom alkoholu bol unikátny a pocity, ktoré som mal v stave opitosti, boli neporovnateľne zaujímavejšie ako pocity vo všedných dňoch vnútornej samoty. Takto som to cítil. Našťastie som stále liečil pacientov, cvičil a viedol tréningy a navyše som začal robiť v pití niekoľkomesačné pauzy, kedy som sa venoval praktikám očisty organizmu, takže som sa celkovo držal a niekde vnútri cítil, že pitie, aj keď je tolerované, je veľká hlúposť.
Ukrajinskí hostia to vzdali, končila im platnosť víz, vrátili sa na Ukrajinu a manželka sa vrátila domov. Život sa mierne stabilizoval. S horkou príchuťou minulých nedoriešených problémov sme išli ďalej. Svoju pozornosť som uprel na rozvoj a propagáciu hirudoterapie, organizoval som ďalšiu sériu ozdravných seminárov a pokračoval v začatej práci, v rozvoji tradičnej školy bojového umenia. Absolvoval som sériu stretnutí, pri ktorých sme sa dohadovali na prípadnom založení chovu pijavíc na Slovensku, no aj napriek počiatočným pozitívnym výhľadom sa nakoniec celý projekt skončil bez dohody.
V tom čase som stretol pacienta, ktorému pre zachovanie anonymity dám prezývku Majster. Mal problémy so sporadickým mokvaním nôh. Vracalo sa mu to v atakoch viac ako tridsať rokov a noha vyzerala zle. Medzi jednotlivými atakmi sa nikdy nedala úplne do poriadku, ba čo viac, po odznení každého ďalšieho bola na tom vždy o kúsok horšie. Prípadnému liečeniu nenapomáhal ani celkový stav pacienta a jeho nezdravý životný štýl. Bol to zložitý prípad, preto som konzultoval Olega. Odporučil terapiu pijavicami. Pustili sme sa do liečenia a o dva mesiace po približne ôsmich opakovaných terapiách bola noha v takom stave, že pacient s radosťou povedal: “Po tridsiatich rokoch nepohodlia, počas ktorých som navštívil všetkých možných aj nemožných odborníkov, lekárov od severného Slovenska až po Prahu, z ktorých mi každý stanovil inú diagnózu, no nikto nakoniec nedokázal pomôcť, si konečne môžem obliecť krátke nohavice a ísť sa prejsť k vode.” Tento prípad je zaujímavý aj niečím iným. V terapii bolo neskôr potrebné pokračovať, ale pri poslednej návšteve ma Majster požiadal o jej ukončenie. Mal byť totiž preradený na iné pracovisko. Podľa vyjadrenia závodného lekára problém pominul, a preto môže robiť ťažšiu prácu v stoji namiesto ľahšej v sede. Je to právo pacienta, ktoré rešpektujem a v ďalšej terapii sme už nepokračovali.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *