9.kapitola

9. kapitola: Rok bolesti

V bojovom umení som dosiahol ďalšiu métu a stal sa majstrom prvého danu. Na tréningu som si počas cvičenia všimol problémy s dychom u jedného zo študentov. Zdalo sa, že pri intenzívnejšom cvičení každú chvíľu odpadne. On sám si z toho nič nerobil. Bol bojovník až do kosti a vôľou potláčal prejavy vznikajúcej choroby. Prosto to predýchal a išiel ďalej. Poslal som ho k doktorovi na prehliadku, presvedčený, že niečo nie je v poriadku. Objavili mu pomerne veľký nádor na pľúcach a navrhli okamžitú operáciu. On si zobral čas na rozmyslenie, pretože mu druhú stranu pľúc už v detstve operačne odstránili. Videl len dve riešenia svojho stavu. Dlhodobé hladovanie, alebo operácia. Vybral si hladovku. Vedel, že je to risk, ale pevne sa rozhodol podstúpiť ho.
Medzitým som odletel do Vietnamu. Korene školy bojového umenia, ktoré som sa učil, sú vo Vietname a naskytla sa mi príležitosť mesiac tam pobudnúť so staršími učiteľmi. Išiel som sa učiť a vedel som, že to bude náročné. Na východe používajú drsné praktiky pre výchovu nového pokolenia študentov a ani v tomto prípade to nebola výnimka. Skoro pri každej príležitosti sa vytvárala situácia zameraná na prejav egoizmu študenta, a potom nasledoval trpký pohárik pravdy, ak študent situácii podľahol. Po celý čas som sa držal. Až krátko pred koncom som v jedno ráno pristihol sám seba, ako si v myšlienkach balím veci a pripravujem sa na odchod. Bol som rozhodnutý ísť domov, mal som dosť psychického tlaku, bol som nevyspatý a unavený. Nakoniec som si to však rozmyslel a vydržal do konca.
Počas návštevy Vietnamu som si všímal hlavne kultúrne rozdiely a videl, že bojové umenie je u nich priamo spojené s duchovnou cestou a filozofiou. Omnoho viac, ako som bol zvyknutý u nás. Oči tamojších študentov akoby svietili a všetci vyzerali ako spokojní a šťastní ľudia. Táto informácia vo mne utkvela a po svojom návrate som ju do hĺbky rozoberal.

Bol začiatok roka a rozhodol som sa hladovať spolu s mojím študentom, ktorému zistili ten nádor na pľúcach. On už bol pripravený začať a ja som dlhodobé hladovanie stále odkladal. Aj keď som sa už niekoľko rokov podroboval jedno až päťdňovému pravidelnému hladovaniu, myslel som si, že na dlhodobú hladovku ešte nedozrel čas. Bola to ideálna príležitosť navzájom sa podporiť a získať ďalšiu skúsenosť. Hladoval som tridsať dní. Môj študent asi dvadsaťpäť dní, čo bolo málo, ale stále lepšie ako nič. Nádor mu síce nezmizol, ale jeho stav sa stabilizoval a dýchanie bolo opäť v poriadku. Počas hladovania sa výrazne zmenil. Zmenila sa mu chuť aj celkové vnímanie, telo aj psychika sa mu výrazne uvoľnili a on pochopil, čo to naozaj znamená uvoľniť sa. Operácia u neho dodnes nebola potrebná. Stále cvičí a raduje sa zo života. Teraz už samostatne hladuje podľa potreby a z tejto praktiky si urobil záľubu. K jeho prípadu by som ešte rád doplnil fakt, že po operácii, ktorú v detstve prekonal, bola operovaná oblasť veľmi citlivá na dotyk. Keď sa niekto postihnutého miesta dotkol, či už deti alebo manželka, vždy sa strhol v obrannom reflexe. Tento problém pretrvával viac ako dvadsaťdva rokov a už sa s ním naučil žiť. Odvtedy, ako som mu na postihnuté miesto priložil pijavice, problém zmizol. Trvalo to krátkych štrnásť dní a predstavovalo to dve alebo tri aplikácie pijavice lekárskej.

Teraz k mojej skúsenosti s dlhodobým hladovaním. S preventívnym hladovaním, ako som už spomínal inde, som začal v roku 2011. Zvykol som pravidelne hladovať jeden deň v týždni. Občas som pridal niekoľkodňové hladovky, od dvoch do piatich dní. Podstúpil som množstvo takýchto krátkodobých hladoviek. Skúsenosť s tridsať dňovým hladovaním bola pre mňa nová a môžem povedať, že veľmi prekvapivá. Počas tých tridsiatich dní bez jedla som nemal žiadne problémy, dokonca ani jednu krízu, ktoré obvykle sprevádzajú dlhodobé hladovanie. A moje telo sa zmenilo. Omladlo. Všetko zbytočné sa spálilo a ja som s uspokojením pozoroval, ako veľa toho človek s trochou disciplíny dokáže. Vtedy som ešte netušil, ako sa mi táto skúsenosť neskôr zíde.

Počas hladovania som nadlho vypadol z kruhu priateľov. Jedného dňa stál pri mojich dverách kamarát s manželkou. Ako u nás býva zvykom, pripravil som pohostenie a na prípitok otvoril fľašku dobrej hruškovice. Sám som už niekoľko mesiacov nepil a pohárik ma potešil. Vôbec som netušil, čo to so mnou môže urobiť po hladovke… Netrvalo dlho a fľaška bola prázdna, tak sme spolu s návštevou vyrazili von a ocitli sa na miestnej diskotéke. Tam sme si objednali ďalšie pitie. Onedlho za mnou stál akýsi namakaný chlapík a mal nepríjemné poznámky. Napätie prerástlo v konflikt a v ďalšej sekunde vzduchom lietali rany. Prvý úder chlapíka som videl akoby spomalene a bez toho, aby som narušil jeho trajektóriu, zablokoval som ho a trhnutím mu dodal potrebnú energiu v rovnakom smere, čím úder získal väčšiu silu a chlapík stratil kontrolu. Ako superman s rukou natiahnutou pred sebou odletel medzi stoličky v pozadí. Dodalo mi to guráž a začal som sa meniť na zviera spoliehajúce sa na inštinkt. Ľudí, ktorí sa ku mne približovali, som hodnotil len z pohľadu ich pohybu, nevidel som ľudí, len ich pohyb. Automaticky som prepočítaval ich ďalší krok či gesto a pri prvom pokuse dotknúť sa ma, som všetkých s ľahkosťou odhadzoval do strán. Ďalší protivník šiel k zemi, ale už som to len nepozoroval, zrazu som sa na neho vrhol a snažil sa ho uzemniť. Vzápätí som pocítil, ako moje ruky z oboch strán zovreli (ako som neskôr zistil) prítomné čašníčky a ťahali ma preč. Aj napriek tomu, že som mal nepoužiteľné ruky, kolenom som fixoval protivníka k zemi, takže sa nemohol pohnúť. Vošiel do mňa amok. Celé telo sa mi naplnilo dosiaľ nepoznanou silou. Vnímal som ju v každej svojej bunke. Priam s ľahkosťou som vstal a do strán odhodil všetkých, ktorí ma držali. Potom nastalo ticho. A keď som otvoril oči, ležal som na zemi pofŕkanej krvou a všade pobehovali ľudia. Pomaly som vstával a snažil sa zorientovať v situácii. Vyzeralo to tak, že som dostal zásah a stratil vedomie. Skupinky ľudí sa horlivo dohadovali, čo ďalej. Niekto kričal, že ma zabije. Niekto iný zavolal na políciu. Na odporúčanie niekoho ďalšieho som radšej odišiel. Na čerstvom vzduchu som zrazu akoby zázrakom vytriezvel. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Zvažoval som, ktorou cestou sa vydať a rozhodol sa pre odbočku do lesa. V momente som splynul s prírodou. Akoby ma objala, prichýlila, akoby sme boli jedno. Cítil som pôdu po nohami a cez ňu neobyčajné prepojenie s celým okolím. Všetko vnímanie sa mi zostrilo a opäť som pocítil, ako ma vedie nejaká sila. Ukazovala mi cestu, ktorou ísť. V diaľke som začul zvuk auta, bolo zrejmé, že ma hľadajú. Ale nenájdu, pomyslel som si.

Zo zranení som sa liečil skoro dva mesiace. Fyzické zranenia neboli ťažké a tržné rany o pár týždňov bez následkov zmizli. Horšie to bolo s dušou. Nevedel som presne, čo sa stalo, ale to, čo sa stalo, bolo za hranicou prijateľných možností. Aj napriek tomu (alebo práve preto), že som sa dlhé roky učil bojové umenie, nikdy som sa nezvykol biť a už vôbec nie opitý.
To, ako sa roky tréningu prejavili v praxi, ma nesmierne prekvapilo. Silu, ktorú som cítil, som nikdy predtým nezažil. Vnútorne som prežíval ukrutnú bolesť. Celý život sa učím, aby som ľudom pomáhal, a hľa, stratil som kontrolu nad sebou a sila si vzala svoje obete. Uvedomoval som si, že za každý morálny ústupok zaplatím. Taká je daň za cestu, po ktorej idem. Bol to taký vnútorný dereš, na ktorom som priviazaný bezmocne ležal a páni s bičom ma neľútostne bičovali a spôsobovali mi bolesť, pred ktorou nebolo úniku. Po tomto zážitku som si naivne sľúbil, že viac chýb už robiť nebudem a pevne sa rozhodol: “Posledná kvapka, s pitím je koniec!” Nebol.
Zanedlho ležalo v schránke predvolanie na políciu. Niekto ma anonymne udal. Nevedel som, ako budú prípad kvalifikovať, a tak som si pre istotu pobalil veci do väzenia, hlavne knihy, aby som sa mal z čoho učiť. Na polícií som sa dozvedel, že sa nikomu nič nestalo, najviac zranený som bol ja. Neprimeraná obrana a výtržníctvo. Dali mi pokutu. Neuveriteľné, ale vyšmykol som sa!
Už onedlho prišla horšia správa. Škola, v ktorej som pôsobil, sa menila a ja som nesúhlasil s novým smerovaním. Zmeny boli také razantné a silné, že zasiahli prakticky všetkých cvičencov. Každý deň som sa začínal viac a viac trápiť. Pociťoval som obrovskú vnútornú bolesť. Toľko rokov, toľko úsilia, zodpovednosti a čo teraz? Aká bude budúcnosť? Ďalšia ilúzia sa rozpadala na prach. V hrudi som cítil tlak, ktorý ma šiel roztrhnúť. Ten stav trval niekoľko mesiacov. Telo bolo v poriadku, no ten tlak neprestával. Mal som strach o srdce. Našťastie prišiel na návštevu Oleg. Problému rozumel a pomohol mi. Tlak ustúpil, cítil som sa opäť lepšie.
Po tomto zážitku som sa intenzívne začal zaoberať bioenergetikou, systémom čakier, meridiánov a hľadaním pochopenia lásky. Uvedomil som si totiž, že počas takej náročnej životnej cesty som akosi zhrubol a necítil takmer žiadnu lásku. Srdečné centrum dostalo zabrať a láska bola najlepším liekom, aj keď som úplne nevedel, čo si mám pod pojmom láska predstaviť.
Všetka bolesť, ktorú som prežil, priniesla svoj výsledok. Jedného dňa som išiel z tréningu a zatočila sa mi hlava. Možno som trochu viac trénoval, vyspím sa a ráno bude všetko v poriadku, pomyslel som si a viac to nerozoberal. Lenže ráno, hneď ako som vstal z postele, som do nej naspäť spadol. Hlava sa mi točila ako kolotoč. Neprestávala s tým ani ďalšie dni. Po dlhej dobe som sa vybral k lekárovi, potreboval som rýchlo stanoviť diagnózu, aby som vedel, na čom pracovať. Keď som vstúpil do čakárne plnej ľudí, neveril som vlastným očiam. K lekárovi sa nebolo možné dostať.
“Príďte zajtra, je nás málo, nestihli sme ešte obslúžiť pacientov zo včera. Ak nie ste akútny prípad, čo sa zdá, že nie ste, čakajte ako ostatní.” Čakal som. Keď som sa konečne dostal k lekárovi, k mladému chalanovi, ktorý len nedávno skončil školu, vyšetril ma za tri minúty. Pochopil som, možno preto, že som bol naučený pracovať s pacientmi, že mu bolo úplne jedno, čo so mnou bude, hlavné bolo, aby som uvoľnil miesto ďalšiemu čakajúcemu. Nakoniec sme sa dohodli na ďalších vyšetreniach pomocou CT a röntgenu. Obidva prístroje ukázali na dobrý zdravotný stav. Lekár mi dal nejaké lieky na uvoľnenie a poslal ma domov. Neuľavilo sa mi. Moje problémy pretrvávali, dokonca sa zhoršovali. Celý cirkus trval už štrnásť dní, cítil som sa stále horšie a horšie. Bral som lieky a hlava sa točila ešte viac. Navyše sa objavil silný šum v uchu. Chytalo sa ma zúfalstvo. Snažil som sa objednať k lekárovi, ale najbližší termín bol až o niekoľko mesiacov. Zavolal som svojho staršieho učeníka a odovzdal mu rady, čo robiť, ak neprežijem (!).
Nemalo to význam. Ani moje zúfalstvo, ani ich lieky. Vzal som svoj život do vlastných rúk a prestal jesť. Po siedmich dňoch hladovania ustali všetky symptómy. Už po jednom týždni som sa cítil viac-menej zdravý! Nakoniec som hladoval dvadsaťosem dní a zdravie dal úplne do poriadku. Ešteže sa mám! Vzápätí ma však pochytili veľké bolesti v krížoch. Na magnetickej rezonancii sa potvrdil môj predpoklad. Mierne vytečené jadro platničky. Nemohol som cvičiť. Do toho mi kolega pri osvojovaní si manuálnych techník trhol rukou a niečo urobil s ramenom, takže ani rukou som už nemohol hýbať. Začínal som toho mať dosť. Aplikoval som pijavice a po pár týždňoch bola ruka opäť v poriadku. Zmenil som cvičenia a kríže prestávali bolieť. Bol som plne funkčný, aj keď na tú platničku si budem musieť dávať už pozor.
Zrazu sa mi rozsvietilo. Na niečo som prišiel. Všetka bolesť, ktorú som prežil a všetky problémy, ktoré sa stali, mali jeden hlavný dôvod. Rozbiť moje ilúzie. Bolesť a trápenie tu boli preto, aby som sa naučil vidieť a rozlišovať to, čo je zdanlivo dôležité (teda nedôležité) od toho naozaj dôležitého a aby som rozoznal ilúziu od pravdy. Prakticky všetku bolesť som prežil len preto, že som považoval za dôležité niečo, čo dôležité v skutočnosti nebolo. Moje chápanie bolo príčinou bolesti a to bolo horké zistenie, ktoré ma priviedlo k pochopeniu porekadla: “Prajem ti sedemkrát spadnúť a sedemkrát vstať.”