14.kapitola

14. kapitola: Pýcha

Sedeli sme v telocvični na teplej gumovej podlahe. Pripravoval som si zošit na zapísanie nových informácií spojených s výukou bojového umenia. V tradičnej škole bojových umení výuka ďaleko presahuje čisto bojový aspekt a okrem bojových techník sa človek učí ozdravný a medicínsky aspekt a taktiež filozofický a duchovný aspekt. Učiteľ bojového umenia mi zadal zdanlivo jednoduchú otázku: “Čo je to energia?” Prebral som si v hlave všetky informácie, ktoré som mal, a s úsmevom na tvári, presvedčený o správnosti svojej odpovede, mu povedal, čo viem. Učiteľ sa tiež usmial a povedal, že je to nič nehovoriace tvrdenie. Vyzval ma, nech upresním, čo mám na mysli. Už tu ma zaskočil. V pamäti som hľadal definíciu energie, ktorú sme sa učili v škole. Nachádzal som ďalšie a ďalšie teoretické odpovede a učiteľ mi jednu za druhou s ľahkosťou vyvracal. Postupne sa predlžovalo ticho medzi mojimi ďalšími odpoveďami. V hlave prázdno, vyčerpal som všetky možnosti. Rezignovane som pokrčil ramenami a povedal, že neviem. Učiteľ sa zasmial: “No konečne správna odpoveď! Ale nič si z toho nerob, ja som svojho času nad touto otázkou sedel štyri hodiny, aby som nakoniec prišiel k rovnakej odpovedi. Dnes si sa naučil veľmi dôležitú vec.”

Mal pravdu. Uznanie nevedomosti je prvým krokom k poznaniu. Dnes sa často stretávam s tým, že niečo neviem. Pacienti volajú s patológiami, s akými som sa nikdy nestretol, čelím problémom, ktoré sú pre mňa úplne nové. V takýchto prípadoch mi pomáha priznať si vlastnú nevedomosť. Pozorne si vypočujem pacienta, ako sa to začalo, čo nasledovalo. Potom si o probléme niečo naštudujem. Takto môžem uvidieť problematiku od začiatku, pristúpiť k nej zodpovedne a postupne získať potrebné informácie na jej riešenie. Pýcha človeku nedáva žiadny výber. Neľútostne ho zaháňa do košiara nevedomosti, kde, spolu s podobnými ľuďmi, pevne drží vráta zvnútra, aby náhodou nevošla pravda.

Teraz prejdem k pýche v súvislosti s hirudoterapiou. Názor lekárov na hirudoterapiu je rôzny. Niektorí ju viac alebo menej podporujú, iní ju považujú za metódu patriacu do dávnej histórie medicíny a existuje tiež skupina lekárov, ktorí priznávajú, že o tejto metóde veľa nevedia, pretože sa ju neučili. A niektorým práve pýcha zabraňuje, aby sa s ňou mohli zoznámiť.
Nedávno sme sa stretli s prípadom, keď pacientka, sama lekárka, konzultovala s kolegom chirurgom svoj problém s kŕčovými žilami a povedala mu, že by rada skúsila pijavice.
“Ak si priložíš pijavice, viac ku mne nechoď, nebudem ťa liečiť,” bola jeho reakcia. Tu by som podotkol, že liečením sa v danom prípade nazýva operatívne odstránenie kŕčovej žily, ktorú pacientovi už v živote nič nenahradí a jej neprítomnosť u pacientov vo vyššom veku so zhoršenou cirkuláciou telesných tekutín, prípadne inými patológiami, ktoré narušujú vyživovanie tkaniva, často vyvoláva vredy predkolenia a tie u mnohých pacientov prechádzajú do štádia neliečiteľnej a veľmi nepríjemnej patológie.

Neviem, ako sa skončil príbeh tej ženy, ale viem o inom, veľmi podobnom, ktorý sa skončil dobre. Vyhľadala nás stará pani s otvorenou až päť centimetrov veľkou kruhovou ranou na predkolení. Pred časom si pri zranení roztrhla kožu na dolnej končatine. Táto rana sa jej následne zapálila a koža v okolí sa postupne prestala regenerovať, až na nohe zostala takáto veľká rana. Zápal a hnisanie sa lekárom podarilo zastaviť, no koža sa ďalej neregenerovala a nedorastala. Pacientka mala už viac ako osemdesiat rokov a lekár je povedal, že to už bohužiaľ nepôjde liečiť a ranu bude musieť do konca života udržiavať v čistom prostredí pomocou každodenného preväzovania. Pacientke sme začali aplikovať pijavice a o tri mesiace sa ranu podarilo úplne zavrieť. Dodnes ju doliečujeme, predsa len je vo vysokom veku a trápi ju viacero súbežných problémov, ale noha je z väčšej časti v poriadku a pri zhoršení prípadný rozvoj ďalších vredov regulujeme pijavicami. Tejto pacientke bolo jedno, kto má na hirudoterapiu aký názor. Ona s názormi mnohých ľudí nežije. Žije s výsledkom práce, sama so sebou, so svojou dušou a svojím telom.

Súčasná medicína dosiahla mnohé úspechy a rovnako tak aj neúspechy. Existuje veľké množstvo prípadov, pri ktorých je využitie súčasnej medicíny najlepším a najefektívnejším riešením. Je však potrebné zamyslieť sa, či nie je súčasná medicína využívaná viac ako treba. Či sa zbytočne neoperuje tam, kde to ešte nie je potrebné, teda tam, kde sa použitím iných metód orgán alebo funkčný systém dá zachrániť vo svojom pôvodnom stave, či pacienti nedostávajú zbytočne a často dlhodobo nadbytočné množstvo liekov, či v medicíne naozaj funguje zdravý rozum a lekár môže liečiť, alebo funguje systém, ktorý diktuje, čo je možné a čo už nie. Túto tému by sme mohli ešte dlho rozvíjať…

Hirudoterapia je dnes už v mnohých krajinách oficiálne uznanou liečebnou metódou a napríklad v Nemecku, Rusku, na Ukrajine a v ďalších štátoch pijavice používajú priamo v nemocniciach. V týchto krajinách je pijavica lekárska registrovaná ako liečivo. V mnohých ďalších aktuálne prebiehajú novodobé výskumy, pretože sa ukazuje, že pijavice dokážu pomôcť tam, kde je súčasná medicína bezmocná. Na to, aby človek o všetkom tomto vedel, treba urobiť minimálne jednu vec, sadnúť si, vyhľadať zdroje a o problematike získať dostupné informácie. Otvoriť sa neznámemu, čo nie je zlučiteľné s pýchou. Pýcha zas nie je zlučiteľná s pokorou. Pokora úzko súvisí s vierou…

Pred Bohom sme si všetci rovní a jediný rozdiel je v tom, že človek buď k Bohu ide, alebo nejde. Zmysel liečenia, či už ľudového alebo moderného, spočíva v pomoci druhým. Netreba však zabúdať na to, že otcom aj matkou moderného liečenia je ľudové liečiteľstvo. Pľuť na svojich rodičov, popierať históriu a tradície len preto, že vďaka nim môžeme veci robiť inak a s iným uznaním, nie je práve formou vďaky. Chorému je jedno, kto ho lieči, hlavné je, aby ho vyliečil, aby sa mu uľavilo, aby našiel riešenie svojho problému. Ak by túto funkciu moderná medicína efektívne zvládala, nebolo by treba viac. Ak však vzniká potreba ľudí hľadať viac, tak je na mieste pýtať sa prečo. Skôr ako začnem vynášať súdy nad ostatnými, je nutné sa pýtať, či už som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som prispel k zlepšeniu a rozvoju medicíny a liečeniu pacientov a či problematike naozaj do hĺbky rozumiem.

Dodnes si pamätám na rozhovor so sestričkou pracujúcou v jednej českej nemocnici. Opýtal som sa jej, koľko pacientov za deň príde do ordinácie. Ona sa zamyslela a odvetila:
“Tak tridsať, no sú dni, keď je ich štyridsať, päťdesiat alebo aj šesťdesiat.” Vyhŕkol som:
“A to ich stíhate aj liečiť?” Obaja sme prepukli v trpký smiech. Odvtedy vždy hovorím, že aj keď veľa neviem, nebojím sa pacientov prijímať, lebo minimálne čo môžem pre nich urobiť, je vypočuť ich a venovať im svoju pozornosť aj čas. Koľkokrát sa človek potrebuje len vyrozprávať a koľkokrát sa mu už pri rozhovore uľaví. Veľakrát sa vyliečil človek čistým prejavom lásky a ľudskosti.

V živote som stretol veľa lekárov a sú takí, ktorí ma volajú kolega a majú pre moju prácu uznanie. Mnohých lekárov si nesmierne vážim a vždy je pre mňa česť stretnúť človeka, ktorý našiel v pavučine systému svoju cestu a realizuje svoje poslanie. Tak ako nerobí kňazské rúcho človeka svätým, tak ani papier nerobí človeka lekárom. A rovnako to, že človek chodí v ľudskom tele, ho ešte nerobí človekom. Mnoho lekárov začalo študovať medicínu, pretože chceli ľudom pomáhať a mnohých z nich zatlačil systém do kúta. Namiesto toho, aby plnili svoj sen, svoje poslanie a cieľ, len bezmocne krčia ramenami hovoriac: “Taký je život.” Ale každý človek má šancu a právo slobodného výberu.

V Rusku sa mnoho lekárov mení na liečiteľov a vytvárajú asociácie podobne zameraných ľudí. Na nových diplomoch majú napísané: Špecialista národnej medicíny s vyšším medicínskym vzdelaním. Robia to preto, aby mohli liečiť. Hovoria: “Keby som si otvoril ordináciu, tak budem od rána do večera zahrabaný v papieroch, kontrolách, v písaní správ. A môžem použiť len to, čo je tabuľkovo dovolené. Teraz som liečiteľom a mám pokoj, môžem sa sústrediť na liečenie pacientov a používať taký spôsob, aký uznám za vhodný.”

Bol som svedkom situácie, keď významný ruský lekár s päťdesiatročnou praxou v rôznych oboroch, pričom pôsobil aj na vedúcich pozíciach, najskôr oddelení, následne aj celého strediska, na konci školenia vstal a so slzami v očiach ďakoval za možnosť naučiť sa liečiť pijavicami. Vďaka svojej odbornosti rýchlo pochopil, aký nástroj dostal do rúk a s ľútosťou poznamenal, že neskoro, ale predsa. Bol to lekár dušou aj telom, ktorý svoju prax postavil na prístupe k pacientovi. Keď podišiel ku mne so slovami: “Vieš, chcem, aby si mi priložil pijavice. Tebe verím,” bola to pre mňa nesmierna česť.

Kým budem medzi ľuďmi, budem pomáhať. Zavrite ma do väzenia, budem druhých učiť a návyky svojich rúk, slová a poznatky používať k pomoci iným. Dajte ma do izolácie, budem sa modliť k Bohu o spasenie a hľadať jeho lásku v každom prítomnom okamihu. Je jedno, kde som. Dôležité je, čo robím a kto skutočne som.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *