12.kapitola

/v /od

12. kapitola: Duchovná zrelosť

Cítil som sa na vrchole možností. Vnútorný pocit bol ľahký a svieži, predo mnou ležala úžasná svetlá budúcnosť. Všetko fungovalo a napredovalo.
Pracovne som cestoval do Prahy, kde som si po vybavení všetkých náležitostí naplánoval niekoľko dní voľna a kultúrneho oddychu. Bola teplá letná noc, ležal som na posteli a uvažoval o živote. Spomienky na mladosť prežitú v Prahe rozpaľovali vo mne oheň dávnej vášne. Dostal som chuť ísť von, chuť tancovať, poslednýkrát si užiť a rozlúčiť sa so životom, do ktorého som viac nepatril. Jednoducho mi pribúdali roky a nočný život zostal len dávnou a príjemnou spomienkou. Vybral som sa do baru.
Vypil som prvý pohárik rumu a nasával atmosféru medzinárodného nočného klubu. Komerčná hudba, množstvo ľudí vlniacich sa v rytme hlasných tónov, vychádzajúcich z obrovských reproduktorov. Cítil som sa tam stratený a osamelý, vlastne som si nemal čo a s kým povedať. Ako pred očami pozorovateľa mi defilovali príbehy ľudí. V ten večer som jednoducho nezapadol, naozaj som tam nemal čo robiť. Odišiel som do iného klubu. Situácia sa zopakovala. Išiel som teda do ďalšieho a v každom som toho dosť vypil. V duši som cítil narastajúcu úzkosť, ktorú asi vyprovokovalo veľké množstvo alkoholu, v poslednom klube doplnené o dávku omamných látok. Príležitosť robí…
S omamnými látkami som mal trochu skúseností v mladosti, a pretože som vedel, o čom hovorím, ľudí som od podobného konania odhováral. Často úspešne. Lenže v tú noc som im sám podľahol. Znechutený sebou a poriadne vystrašený zo svojho stavu som sa vrátil do hotela, zvalil sa na posteľ a túžil zaspať. Nešlo to. V hlave mi trešťalo. Zasypali ma výčitky, vedel som, že ide o moje zlyhanie. Toľko ľudí sa na mňa obracalo s dôverou o pomoc a ja sám som sa práve zachoval ako hlupák. Bolesť hlavy sa stupňovala, pocit úzkosti tiež. Zas som raz platil daň za svoju chybu. Môj stav sa zhoršoval. Tuhli mi svaly na celom tele a kŕčovité zovretie svalov na krku nebolo možné uvoľniť. Mal som pocit, že sa udusím. Únava a chemický koktail neurotoxických jedov urobili svoje, organizmus protestoval. Oblial ma strach a úzkosť z prichádzajúcej smrti. Už na mňa čakala za dverami.
Tak toto je ten okamih, keď sa všetko skončí? Pre toto som žil? Mám takto hlúpo umrieť!? Narýchlo som rekapituloval svoj život a prišiel k horkému poznaniu, že v podstate som nič nedosiahol. Odchádzal som a všetko ostatné bezo zvyšku zostávalo tu. Uvažoval som o poslednom kroku na tomto svete. Myšlienka bola jasná. Túžil som sa modliť, prosiť Boha o prepáčenie mojich hriechov, neprosiť o život, ale o odpustenie. Narýchlo som si pospomínal na otčenáš, aspoň na niektoré jeho časti a snažil sa ho ešte pri posledných známkach vedomia niekoľkokrát zopakovať. Cítil som však jasnú príchuť toho, že som Bohu počas života nevenoval príliš veľa pozornosti a moja modlitba bola neistá, skôr ovplyvnená strachom, než skutočnou vierou. Bože, prepáč mi. Zatvoril som oči a poddal sa tomu, čo malo prísť. Na druhý deň ráno som otvoril oči. Ja som to prežil!
Vrátil som sa domov a začal hľadať Boha. Rýchlo som si zopakoval, čo o ňom vlastne viem. Veľa toho nebolo. Boha vlastne nikto veľmi nepozná a myšlienka samotnej viery ma nikdy nenadchla. V živote som videl príliš veľa zla a falošných ľudí, preto som sa naučil kriticky a pragmaticky myslieť. Začal som teda hľadať ďalšie zdroje a každý deň som sa modlil. Najskôr som sa modlil k Bohu a snažil sa predstaviť si ho. Modlil som sa k Bohu, ktorý je niekde tam, asi vo vesmíre. Inokedy zas k dobrému deduškovi na obláčiku. Keď som ho oslovoval, svoje myšlienky som vysielal ďaleko, ďaleko do vesmíru, možno smerom k slnku, ktoré hreje všetkých ľudí na celom svete. Niečo mi nesedelo. Ak modlitba spočíva iba v opakovaní slov, je to príliš povrchné. Hľadal som hĺbku. Bolo to pre mňa iné, nevedel som, ako to uchopiť. Ako na znamenie som raz prechádzal popri pouličnom vystúpení človeka, ktorý stál pred skupinou ľudí a vysvetľoval Ježišove slová. Vravel: „Keď Ježiš hovoril o hriechu, tak mal na mysli toto…“
Prišlo mi neuveriteľné, že človek v 21. storočí vysvetľoval slová, ktoré ani sám Ježiš nenapísal, písal ich niekto iný, pravdepodobne už so svojím zámerom a svojím pochopením, ale hlavne, že obyčajný človek hovoril o tom, čo mal Ježiš na mysli. Som si istý, že keby som sa postavil pred neho a prečítal mu motto tejto knihy, nedokázal by vysvetliť, čo som mal na mysli, keď som ho písal a čo som ním chcel povedať. Ten, kto chápe, nepotrebuje hovoriť o tom, čo nevie. Nepotrebuje hovoriť o slovách Ježiša, keď môže hovoriť o svojich vlastných skúsenostiach. Napríklad to povie takto: “Čítal som slová, ktoré sa v dnešnej dobe prezentujú ako slová Ježiša, a chápem ich takto…” Ale stáť pred ľuďmi a sebaisto prehlasovať, čo mal Ježiš na mysli…

Ako má človek teda nájsť pravdivú informáciu, keď mu zo všetkých strán podsúvajú svoje koncepty, zámery, videnie a určitý rámec? To, že človek nosí kňazské rúcho, nerobí človeka svätým. Je to taký istý hľadajúci človek ako všetci ostatní. Keď prídete do kláštora, tak mnísi vám povedia: “Áno, hľadám jednotu s Bohom, hľadám Boha v sebe a podobne.” Všetci hľadajú, okrem pár jedincov, ktorí už našli. Ako môže hľadajúci človek hovoriť o tom, čo ešte nenašiel? Nikdy to nebude autentický zážitok, len sprostredkované slová, ktoré môže človek svojou vierou a dobrou prezentáciou zosilniť. Ilúzia plodí ilúziu.

Neúnavne som hľadal Boha. Môjmu srdcu najbližšiu a najzrozumiteľnejšiu informáciu som našiel v knihách Sensei zo Šambaly od autorky Anastasie Novych. Na Youtube som si pozrel video s hlavnou postavou týchto kníh, Igorom Michailovičom Danilovom, ktoré sa volá Život. Jeho posolstvo bolo pre mňa jasné a zrozumiteľné. Boh je neustále prítomný v každom človeku prostredníctvom jeho duše. Cítil som narastajúcu vibráciu v oblasti hrude, do očí sa mi tlačili slzy a celú moju bytosť zalial neobyčajný potok tepla a lásky. Našiel som, áno, našiel som cestu domov.
Nepredvídateľnou hrou osudu som pred touto udalosťou už nejaký čas plánoval návštevu mníšskej republiky, svätej hory Athos, svätej hory panny Márie v Grécku. Je to svetové centrum pravoslávnej viery, kde sa nachádza množstvo kláštorov a tiež mníchov žijúcich v izolácii od spoločnosti. Dostať sa tam je pomerne zložité. Povolenie na pobyt je potrebné vybaviť mnoho týždňov vopred. Vydáva sa len na tri noci a každý deň na ostrov môže prísť len sto pútnikov. Pre turistov je toto miesto uzavreté a ženy majú vstup zakázaný úplne.

Pár dní pred cestou som kontaktoval kláštory s otázkou, že keď už tam budem, či ma môžu pokrstiť, pretože ma posledné životné udalosti uistili v tom, že to naozaj chcem. Ako dieťa som bol krstený v evanjelickej cirkvi, no je to viera, ktorú som si sám nevybral, a teda ani nepraktizoval. Ako zrelý človek som prichádzal k viere sám. Nechcel som sa dať pokrstiť preto, že by som potreboval niekam patriť a ani preto, aby som počúval desiatky nových pravidiel, lež preto, že pravoslávna viera a ich svätí, z ktorých mimochodom mnohí pochádzajú práve zo svätej hory Athos, mi boli blízki. S ich vierou som bol na svojom mieste. Môj chrám je moje telo a Boh v ňom je moja duša, takže návšteva iných chrámov má len povzbudivý a inšpirujúci účinok. Návštevu hory Athos som chápal ako možnosť byť v prítomnosti iných ľudí hľadajúcich Boha a tiež možnosť byť v prítomnosti viac duchovne realizovaných ľudí, prípadne byť s pozostatkami svätých. Z prvých kláštorov prišla odpoveď, že je to ťažká otázka a bude ju potrebné osobne prebrať, no už onedlho mi odpísali z ruského kláštora Svätého veľkomučeníka a uzdravovateľa Panteleimóna, že ma radi pokrstia.

Ráno som nasadol na trajekt a krátko po obede som bol na mieste. O mojom krste všetci vedeli a bola to tam svojím spôsobom udalosť, čo ma prekvapilo. Najprv mi vysvetlili, čo treba pripraviť a kde mám kedy byť. Kúpil som si košeľu, v ktorej ma pokrstia, krížik na krk a čakal na svätého otca, ktorý zanedlho aj prišiel. Bol prekvapený, ako sa mi podarilo krst dohodnúť, a tak som zistil, že moja žiadosť o krst, ktorú som považoval za obyčajnú, bola vlastne veľmi neobvyklá. Stáli sme pri mori a on sa ešte raz sám pre seba pýtal, ako je to možné, a sám si aj odpovedal, že všetko je božia vôľa: “Ak ťa Boh sem priviedol, tak sem aj patríš.” Krstil ma starým spôsobom, ponorením priamo do mora. Celé to bolo naozaj neuveriteľné. V kláštore mi postupne všetci blahoželali. Pochopil som, že sa udialo niečo veľmi, veľmi neobyčajné. Veriaci, pre ktorých je Athos najdôležitejším pútnickým miestom na svete, len s uznaním pokyvovali hlavami a hovorili, že milióny ľudí by si prialo prežiť to, čo som práve prežil, no prakticky nikomu sa to nepodarí.
Pobyt v kláštore mi ukázal ešte niečo. Zásadný rozdiel medzi obyčajným materiálnym svetom a svetom vytvoreným na základe duchovného chápania. Nikto sa tam neponáhľal, každý pracoval vo svojom tempe a kláštory boli a aj sú často úplne sebestačné. Nepotrebujú viac, ako majú a ani sa neženú za dosiahnutím iluzórneho úspechu materiálneho blahobytu. Ich deň bol presne rozdelený na modlenie sa, prácu a odpočinok. Pocítil som zvláštny pokoj a poznanie. Takto má vyzerať život človeka a okolitý svet, ak je všetko v harmónii. A pomyslel som si, že možno práve tu budem tráviť posledné dni svojho života. Naozaj platí, že ten, kto dáva, aj dostáva.

Po svojom návrate som sa viac zahĺbil do štúdia literatúry od Anastasie Novych a našiel ďalšie informácie. Silno ma zasiahla myšlienka, že myslenie nie je človek. Človek nie je to, čo v ňom myslí, ale je tým, kto cíti, kto všetko prežíva. Rozoberal som túto tému hlbšie. Meditoval som. A naozaj, myšlienky môžeme používať, no keď ich nepoužívame, ony sami fungujú ďalej, ako chcú, a vlastne používajú nás. Našiel som aj zásadnú informáciu o tom, že alkohol a omamné látky blokujú spojenie s duchovným svetom. A naopak, zosilňujú spojenie s tenkým mentálnym svetom, ktorý je súčasťou materiálneho sveta a rozvíjajú kvality ako egoizmus, namyslenosť, mágiu a plno iných vlastností, ktorých by sa človek mal počas života zbavovať, aby odišiel z tohto sveta čistý a pripravený na stretnutie s duchovným svetom.

Ten, kto som, je ten, kto cíti. Som ten, kto cíti, nie ten, kto myslí. Začal som na cítenie sústrediť ďaleko viac pozornosti. Už som nežil spôsobom, čo si myslím o niečom či niekom, ale skôr, čo cítim. Keď som niekoho stretol, prestal som posudzovať jeho výzor a ostatné znaky, ale zapozeral sa do svojho vnútra a naučil sa rozpoznávať, aký pocit z neho mám. Tým sa mi otvoril nový svet. S každým ďalším dňom praxe sa citlivosť prehlbovala a odvtedy som sa neraz ocitol v situácii, keď sa pri stretnutí na úrovni slov, myšlienok a rozumu dialo jedno a na úrovni citu alebo úrovni duší úplne niečo iné. Život získal nové farby. Už som chápal, čo je svetlo. Bolo to neuveriteľné. Toto chápanie sa zásadne odrazilo aj v modlitbe. Modlenie rozumom nie je modlenie sa k skutočnému Bohu. Kľúčom je rozvíjať cítenie a modliť sa na úrovni citu, lebo inak pre mňa ani nie je možné komunikovať s Bohom.

Konečne som našiel modlitbu, ktorá ma oslovila. Naučil som sa ju naspamäť, v duchu si ju opakoval, slovo za slovom. K slovám som pridal cit a snažil sa každé slovo precítiť, jeho význam či citový odtieň. Učil som sa vyjadrovať bez slov. Pozornosť som sústredil na precítenie Boha vo mne, vo svojej duši. Vtom mi oblasťou slnečného pletenca (solar plexus) prešla známa vibrácia. Už slová neboli potrebné, spočíval som v precítení. Objavila sa nekonečná jednota a chápal som, že to nie je rozum, kto pozná Boha, ale je to duša, ktorá cíti jeho nepretržitú prítomnosť a zatiaľ čo nás rozum myšlienkami neustále rozdeľuje, tak Boh nás prostredníctvom duší spája. Jazykom, ktorý sa volá láska.
Otče môj Všemohúci,
v Teba jediného vkladám svoje nádeje.
A prosím, Teba Pane,
len o spásu duše svojej.
Buď vôľa Tvoja svätá.

*(nádeje na spasenie, nie nádeje materiálneho blaha alebo zdravia)
*modlitba je z knihy Duchovné praktiky od Anastasie Novych

11.kapitola

/0 Komentáre/v /od

11. kapitola: Odpustenie

Ozvala sa mi žena, ktorá mala záujem o školenie hirudoterapie. Rebeca chcela praktikovať liečenie pijavicami vo Veľkej Británii. Už pri výmene prvých mailových správ bolo cítiť určité spojenie, rovnakú vlnovú dĺžku. Dohodli sme podrobnosti a ja som sa pripravoval na ďalšie školenie v anglickom jazyku. Každé školenie v cudzom jazyku je náročné a je potrebné sa dobre pripraviť hlavne z hľadiska terminológie. Pri ďalšom kontakte sa však ukázalo, že Rebeca plynule hovorí rusky, a tak som sa s ňou dohodol, že školenie urobíme v tomto jazyku. Oba jazyky som ovládal približne na rovnakej úrovni, no angličtinu som posledné roky používal málo a potreboval by som trochu praxe.

Pri stretnutí mi hneď bolo zrejmé, že Rebeca mala sériu zdravotných problémov, a teda že sa okrem školenia budeme venovať aj jej zdraviu. Vo svoje praxi sa neustále stretávam s tým, že ľudia, ktorí liečia iných, sami trpia zdravotnými problémami a niektorí aj dosť vážnymi. Zastávam názor, že ten, kto lieči iných, by mal predovšetkým liečiť seba, ak to jeho zdravotný stav vyžaduje. Už v stredoveku platilo, že ak je lekár chorý, nie je to dobrý lekár. Samozrejme sú diagnózy, pri ktorých už sa nedá celkom pomôcť, no veľkú väčšinu zdravotných problémov ľudia neriešia len preto, že to nepovažujú za dôležité a naučili sa s nimi žiť. Školenie sa začalo a ja som cítil silnú bariéru. Považoval som ju za jazykovú bariéru, ale ukázalo sa, že problém je hlbší. Pri školení som si pripadal viac tolerovaný ako vyučujúci. Napriek tomu sme zvládli prebrať materiál podľa harmonogramu. Večer som Rebece spravil masáž spolu s aplikáciou pijavíc, a potom v súkromí som sa zamyslel.

Ten prípad mi vŕtal hlavou. Ak sa Rebeca neprišla učiť, prečo potom prišla? Jediné čo mi napadalo, bolo, že prišla za pomocou, o ktorej možno ani sama nevie. Keď človek lieči druhých, otvára tým dvere a stáva sa prístupným každému, kto hľadá to, čo mu liečiteľ môže poskytnúť. Občas si myslím, že vďaka tejto ceste stretávam aj ľudí, s ktorými sme si z minulých životov ostali niečo dlžní a touto formou sa vyrovnávame. Je to len moja teória, intuitívne ju však vnímam ako pravdu. Na druhej strane viem, že v živote dostávame odpovede na naše otázky, okrem vnútorného pochopenia, určitého precitnutia, aj prostredníctvom druhých ľudí a situácií, ktoré prežívame. Keď je človek pozorný, odpoveď nájde a keď tieto veci chápe, začína vidieť, že raz za čas sa stáva ten, kto sa pýta súčasne tým, kto odpovedá. Sadol som si teda do meditácie a zadal otázku, ako jej pomôcť. Už onedlho som jasne uvidel, že to, čo jej pomôže, je odpustenie. Ešte chvíľu som sa touto informáciou zaoberal, až som nadobudol istotu, že to tak naozaj je. K tomuto by som chcel dodať, že v tom čase som ešte využíval niektoré techniky, od ktorých som neskôr upustil, pretože daň za takéto možnosti je príliš veľká, čo som vtedy ešte nevedel.

Na druhý deň ráno som zvažoval, ako začať rozhovor. Je ťažké takéto veci ľudom vysvetliť, no v danej situácii som sa rozhodol konať priamo a rovno som sa opýtal, či taký problém môže mať, pretože všetko tomu nasvedčuje. Rebeca mi rozpovedala svoj príbeh a v závere potvrdila: “Áno, nedokážem odpustiť, je ťažké si to priznať, ale naozaj to nedokážem.” Ani ma to neprekvapilo. Jej zdravotný stav sa už po prvej procedúre výrazne zlepšil, lenže ja som na ňu apeloval, aby porozmýšľala nad odpustením. Snažil som sa jej vysvetliť, že aj keby sa jej vrátilo zdravie a bude sa cítiť dobre, nevyrieši to skutočný problém a jej úlohou je nájsť cestu, ako odpustiť. Navyše situácia, ktorú popisovala, bola dávnou minulosťou, a teda zbytočným kameňom zášti na jej duši, ktorý naozaj netreba vláčiť celý život so sebou.
Písaním o Rebece som si pripomenul poučný príbeh, ktorý som v minulosti čítal. Opisuje, ako starý liečiteľ sedel so svojím učeníkom na záhrade a rozprávali sa. Znenazdajky mu starec povedal: “Choď urobiť čaj, čoskoro k nám prídu významní hostia.” Už onedlho sa naozaj v diaľke objavil stúpajúci prach od cválajúcich koní, ktoré sa približovali smerom k starcovmu obydliu. Ukázalo sa, že návštevníkom nie je nikto iný ako najvyšší správca daného regiónu, ktorý ochorel a stratil zrak. Po privítaní hovorí starec správcovi:
“Viem, prečo si prišiel, ale nemôžem ti pomôcť.”
“Ako je to možné? Veď si vyhláseným liečiteľom široko ďaleko a pomáhaš aj tam, kde sa to zdá byť nemožné.”
“Počas svojej vlády si urobil veľa zlých vecí,” povedal starec a pokračoval: “Ako odplatu za svoje skutky si stratil zrak. Vnútri si stále ten istý človek. Neľutuješ svoje skutky, ale ľutuješ seba a svoje zdravie. Keď ti vrátim zdravie, budeš ďalej robiť to isté, čo aj predtým a ublížiš mnohým ľuďom. Keď pochopíš, čo som ti povedal a vnútorne sa zmeníš, vráť sa.”

Každý človek je svojím spôsobom vládcom, je správcom svojho života a rovnako ovplyvňuje mnoho životov vo svojom okolí. Takmer každý z nás ubližuje sebe aj svojmu okoliu. Pomáha vytvárať podobné príbehy ako ten, aký žije Rebeca, a často je k tomuto konaniu slepý. Ak človek nehľadá dobro, ak nehľadá, ako vnútorne rásť, nikdy nenájde šťastie. Nikto nemôže človeku ublížiť tak veľmi, ako si človek ubližuje sám, preto je človek sám sebe najväčším nepriateľom. Rezignovať nad svojimi chybami je takmer totožné, ako vzdať sa možnosti žiť. Toto rozhodnutie môže urobiť iba človek sám.
Mnoho ľudí, ktorých stretávam, nedokážu odpustiť. Zášť ich vnútri pomaly, ale isto, spaľuje a každým dňom sú bližšie k smrti, bližšie k posledného súdu, po ktorom už nebude možné urobiť nič. Človek má jedinú a jedinečnú možnosť napraviť svoje chyby len počas života. Ak túto možnosť nevyužije a bude sa držať svojich nedostatkov až do posledného dychu, tak posledný dych bude preňho horkým stretnutím s pravdou premárneného života. Toľko rokov som usiloval o to, aby som sa naučil, ako liečiť ľudské telo, až som jedného dňa pochopil, že skutočná pomoc človeku je ďaleko zložitejšia otázka, na ktorú sa aj pomocou tejto knihy, môjho pochopenia a referenciami na iné zdroje snažím odpovedať. Svoju cestu životom však musí prejsť každý človek sám a všetko, čo píšem, píšem len ako inšpiráciu pre hľadajúcich na ceste poznania.

10.kapitola

/0 Komentáre/v /od

10. kapitola: Anafylaktický šok

Jedného dňa mi skoro ráno zazvonil telefón. Na opačnom konci ma môj dobrý známy prosil o pomoc, že ho bolí celý chrbát a zle sa mu dýcha. V minulosti som s ním často pracoval a dával mu masáže. Po jeho príchode mi však bolo jasné, že masáž veľmi nepomôže. Navrhol som pijavice. Bol to môj známy, a tak som jeho ani seba nezaťažoval podrobnou anamnézou, čo sa vzápätí ukázalo ako obrovská chyba. Krátko po aplikácii asi piatich pijavíc mu začalo byť nevoľno, točila sa mu hlava a napínalo ho na zvracanie. Zrazu vstával zo stola, pýtal sa, kde je záchod a spadol na zem. Otočil som ho na chrbát, tvár mal celú červenú a hrdlo v kŕčovitom napätí. Snažil sa nadýchnuť, no nešlo to. Naraz sa celý uvoľnil a upadol do bezvedomia. Bol tu však jeden zásadný problém. Nedýchal.

Začínalo sa odpočítavať sedem minút, po uplynutí ktorých dôjde v mozgu k nenávratným zmenám. Pred domom cvičil môj študent, na ktorého som zakričal, aby zavolal záchrannú službu, zatiaľ čo ja budem pacienta stabilizovať. Rýchlo som odstránil pijavice a na ranu priložil gázové štvorce. S telom som otáčal, akoby malo desať kíl, aj napriek tomu, že môj známy bol zdatný jedinec, ktorý vážil okolo sto kíl. Čas bežal, rýchlo som zahájil resuscitáciu, masáž srdca a umelé dýchanie. Pri masáži srdca sa mu niektoré rebrá oddelili od hrudnej kosti, ale to som vtedy ešte nevedel a ako sa neskôr ukázalo, bežne sa to pri masáži srdca stáva. Neúnavne som pokračoval v resuscitácii a študentovi, ktorý prežíval väčší šok ako ja, som dával pokyny, kam má prísť záchranka. Prišli včas, pacienta stabilizovali a odviezli do nemocnice. Zaliala ma vlna nesmiernej úľavy. Hneď po nej sa ohlásila únava, ktorá ma úplne ochromila.

Známy sa z toho dostal a po prepustení z nemocnice zverejnil svoj príbeh na Facebooku. O reklamu sme teda mali postarané. To ma však netrápilo. Na celý mesiac ma prešla chuť robiť s pijavicami. Podporoval ma však Oleg, ktorý zažil horšie veci a vysvetlil mi, že sa to v našej práci stáva a zo situácie sa treba poučiť a ísť ďalej. Odvtedy na prvom sedení nikdy neaplikujem viac ako jednu pijavicu a všade učím, že je dôležité, aby bol pri prvej aplikácii prítomný človek, ktorý vie poskytnúť prvú pomoc alebo aby prvú aplikáciu robil odborník.

Podobnú skúsenosť s alergickou reakciou som neskôr zažil ešte raz. Bolo to pri školení v Nitre, keď si jedna asi šestnásťročná študentka vybrala ako pracovnú tému súťažnej školskej práce hirudoterapiu. Pomáhali sme jej a pozvali ju aj na školenie. Po školení si chcela pijavice skúsiť, tak som jej aplikoval, už poučený, jednu do pupku. O pár minút mi oznámila, že jej je nevoľno a o chvíľu začala zvracať. Okamžite som odstránil pijavicu, pripravil adrenalínovú ihlu a čakal, ako sa bude situácia rozvíjať. Našťastie sa už nič horšie nestalo, ale strach o ňu som mal do druhého dňa. Naozaj sa niekedy pohybujeme na tenkom ľade a takáto situácia môže znamenať koniec.

Aj počas obdobia plného ťažkostí som nachádzal dosť síl na prácu a hirudoterapia sa pomaly začínala rozvíjať, dokonca lepšie, ako boli prvotné očakávania. Dával som dohromady obsah školení a začínal cestovať po celom Slovensku a Čechách ako lektor. Školenia boli skupinové a stáli dvadsať euro, aby sme pokryli náklady na cestu a prenajaté školiace priestory. Na každom školení bolo zhruba päť až desať záujemcov o túto metódu a práca ma veľmi bavila. Postupne som navštívil rôzne mestá ako Bratislava, Nitra, Košice, Ružomberok, Praha či Kyjov. A pozvali ma ako lektora do Grécka. Zatiaľ nás vo svete ešte veľmi nepoznali, ale vďaka webovým stránkam boli zahraničné dopyty stále častejšie a častejšie.

Medzitým sme s manželkou odleteli do Moskvy na druhý celosvetový kongres hirudoterapeutov, kde som sa osobne stretol so svojimi budúcimi učiteľmi Konstantinom Vasilijevičom Suchovom a Albertom Ivanovičom Krašeňjukom. Všetci sa k nám správali slušne, ale pri každom pokuse o nadviazanie spolupráce bol verdikt jasný: “My vás nepoznáme, ak niečo chcete, príďte sa k nám učiť a keď budeme vedieť, že naozaj niečo viete, tak sa dohodneme na spolupráci.“ Na kongrese som sa zoznámil aj s ďalšími kolegami z Ruska, Indie, Nemecka, Slovinska a iných krajín, s ktorými som dodnes v kontakte.

Návštevu Moskvy sme spojili aj s návštevu najstaršej biofabriky na chov pijavíc, ktorá vtedy oslávila sedemdesiatpäť rokov od svojho vzniku. Každý štvrtok tam robievali exkurzie pre turistov a nám sa podarilo na takúto exkurziu dostať. Práve pri tejto návšteve som si uvedomil, ako ďaleko sme sa posunuli s naším chovom. Ukázalo sa, že veľa vecí robíme lepšie ako oni. Po tejto návšteve som náš chov prestal nazývať experimentálnym.
Pri odchode z exkurzie som zašiel za riaditeľom, predstavil sa a požiadal ho o pomoc pri riešení problému s hromadným kŕmením, čo bol posledný kúsok mozaiky, na ktorý som vtedy ešte nepoznal odpoveď. Metóda, ktorú sme používali, bola príliš časovo náročná a neekonomická, pretože dochádzalo k zbytočnej strate drahocennej krvi. Dostal som chladnú odpoveď: “Hľadajte, robte pokusy, my vám nič nepovieme.” S odstupom času som za tento prístup vlastne vďačný, lebo technológia, ktorú používame, je naozaj naša, veci robíme po svojom a ďaleko lepšie, ako by sme ich možno robili, keby nám niekto celý postup vysvetlil.

Prijal som pozvanie do Grécka, odletel som začiatkom roka 2017. Školil som dvoch budúcich hirudoterapeutov a po úspešnom skončení školenia sme večer šli do reštaurácie so živou hudbou. Jeden zo študentov, Giorgos, bol vnukom veľmi populárneho speváka v Grécku, niekoho takého, ako je Karel Gott u nás. Večer prebiehal v dobrej atmosfére a živé vystúpenie umelcov dodávalo večeru správne tóny. V Grécku je obyčaj, že ak sa vystúpenie divákom páči, môžu si v reštaurácií zakúpiť hlavičky kvetov a tie potom hádzať na improvizované pódium ako výraz uznania. Stal som sa svedkom situácie, ako neďaleko sediaca rodina, zjavne bohatá a pravdepodobne značne pod vplyvom alkoholu, nakúpila hromadu kvetov. Najskôr hádzali len kvety, no neskôr k nim pridali aj podnosy a mierili nimi priamo na speváka. To, čo má byť výraz uznania, sa zrazu stalo znakom nadradenosti a poníženia umelca. A aj zamestnancov, tvárili sa totiž tak, akoby sa nič nedialo a úslužne upratovali ten neporiadok. Večer sa schyľoval k záveru a keď všetci hostia poodchádzali, poprosil som druhého študenta o pomoc s prekladom, požiadal o mikrofón a nechal zavolať všetkých zamestnancov. Bolo ich asi pätnásť a posadali si za stoly, pri ktorých inak sedávajú hostia. Predstavil som sa o povedal, že som zo Slovenska a že som sa veľmi tešil na svoju prvú návštevu Atén, pretože je to známe historické mesto preslávené mnohými učencami a filozofmi. Lenže to, čoho som bol práve svedkom, hlboko ranilo moje srdce, a preto som sa rozhodol vystúpiť. Kriticky som sa vyjadril k tomu, čo som videl. Nie je v poriadku, aby sa zamestnanci klaňali ponižovaniu len preto, že je niekto bohatý a oni sú čašníci. Vypli mi mikrofón. Zamestnanci však začali protestovať, a tak ma nechali dohovoriť.

Posilnený niekoľkými pohármi vína som bol zbytočne a asi aj hlúpo úprimný a povedal im, čo som si všimol. Mnohí z nich, čo tam pracujú, nie sú šťastní. Majú to napísané v tvárach. Vôbec by tam nemali byť, mali by si nájsť prácu, ktorá ich bude baviť a žiť dôstojný život plný radosti. Prosil som ich, aby zlo a poníženie považovali za neprípustné, aj keď si myslia, že situáciu nijako nemôžu ovplyvniť či zmeniť. Je lepšie odísť, ako sa klaňať podobným prejavom, pretože takto ich len podporujú, dávajú im svoj tichý súhlas.

9.kapitola

/0 Komentáre/v /od

9. kapitola: Rok bolesti

V bojovom umení som dosiahol ďalšiu métu a stal sa majstrom prvého danu. Na tréningu som si počas cvičenia všimol problémy s dychom u jedného zo študentov. Zdalo sa, že pri intenzívnejšom cvičení každú chvíľu odpadne. On sám si z toho nič nerobil. Bol bojovník až do kosti a vôľou potláčal prejavy vznikajúcej choroby. Prosto to predýchal a išiel ďalej. Poslal som ho k doktorovi na prehliadku, presvedčený, že niečo nie je v poriadku. Objavili mu pomerne veľký nádor na pľúcach a navrhli okamžitú operáciu. On si zobral čas na rozmyslenie, pretože mu druhú stranu pľúc už v detstve operačne odstránili. Videl len dve riešenia svojho stavu. Dlhodobé hladovanie, alebo operácia. Vybral si hladovku. Vedel, že je to risk, ale pevne sa rozhodol podstúpiť ho.
Medzitým som odletel do Vietnamu. Korene školy bojového umenia, ktoré som sa učil, sú vo Vietname a naskytla sa mi príležitosť mesiac tam pobudnúť so staršími učiteľmi. Išiel som sa učiť a vedel som, že to bude náročné. Na východe používajú drsné praktiky pre výchovu nového pokolenia študentov a ani v tomto prípade to nebola výnimka. Skoro pri každej príležitosti sa vytvárala situácia zameraná na prejav egoizmu študenta, a potom nasledoval trpký pohárik pravdy, ak študent situácii podľahol. Po celý čas som sa držal. Až krátko pred koncom som v jedno ráno pristihol sám seba, ako si v myšlienkach balím veci a pripravujem sa na odchod. Bol som rozhodnutý ísť domov, mal som dosť psychického tlaku, bol som nevyspatý a unavený. Nakoniec som si to však rozmyslel a vydržal do konca.
Počas návštevy Vietnamu som si všímal hlavne kultúrne rozdiely a videl, že bojové umenie je u nich priamo spojené s duchovnou cestou a filozofiou. Omnoho viac, ako som bol zvyknutý u nás. Oči tamojších študentov akoby svietili a všetci vyzerali ako spokojní a šťastní ľudia. Táto informácia vo mne utkvela a po svojom návrate som ju do hĺbky rozoberal.

Bol začiatok roka a rozhodol som sa hladovať spolu s mojím študentom, ktorému zistili ten nádor na pľúcach. On už bol pripravený začať a ja som dlhodobé hladovanie stále odkladal. Aj keď som sa už niekoľko rokov podroboval jedno až päťdňovému pravidelnému hladovaniu, myslel som si, že na dlhodobú hladovku ešte nedozrel čas. Bola to ideálna príležitosť navzájom sa podporiť a získať ďalšiu skúsenosť. Hladoval som tridsať dní. Môj študent asi dvadsaťpäť dní, čo bolo málo, ale stále lepšie ako nič. Nádor mu síce nezmizol, ale jeho stav sa stabilizoval a dýchanie bolo opäť v poriadku. Počas hladovania sa výrazne zmenil. Zmenila sa mu chuť aj celkové vnímanie, telo aj psychika sa mu výrazne uvoľnili a on pochopil, čo to naozaj znamená uvoľniť sa. Operácia u neho dodnes nebola potrebná. Stále cvičí a raduje sa zo života. Teraz už samostatne hladuje podľa potreby a z tejto praktiky si urobil záľubu. K jeho prípadu by som ešte rád doplnil fakt, že po operácii, ktorú v detstve prekonal, bola operovaná oblasť veľmi citlivá na dotyk. Keď sa niekto postihnutého miesta dotkol, či už deti alebo manželka, vždy sa strhol v obrannom reflexe. Tento problém pretrvával viac ako dvadsaťdva rokov a už sa s ním naučil žiť. Odvtedy, ako som mu na postihnuté miesto priložil pijavice, problém zmizol. Trvalo to krátkych štrnásť dní a predstavovalo to dve alebo tri aplikácie pijavice lekárskej.

Teraz k mojej skúsenosti s dlhodobým hladovaním. S preventívnym hladovaním, ako som už spomínal inde, som začal v roku 2011. Zvykol som pravidelne hladovať jeden deň v týždni. Občas som pridal niekoľkodňové hladovky, od dvoch do piatich dní. Podstúpil som množstvo takýchto krátkodobých hladoviek. Skúsenosť s tridsať dňovým hladovaním bola pre mňa nová a môžem povedať, že veľmi prekvapivá. Počas tých tridsiatich dní bez jedla som nemal žiadne problémy, dokonca ani jednu krízu, ktoré obvykle sprevádzajú dlhodobé hladovanie. A moje telo sa zmenilo. Omladlo. Všetko zbytočné sa spálilo a ja som s uspokojením pozoroval, ako veľa toho človek s trochou disciplíny dokáže. Vtedy som ešte netušil, ako sa mi táto skúsenosť neskôr zíde.

Počas hladovania som nadlho vypadol z kruhu priateľov. Jedného dňa stál pri mojich dverách kamarát s manželkou. Ako u nás býva zvykom, pripravil som pohostenie a na prípitok otvoril fľašku dobrej hruškovice. Sám som už niekoľko mesiacov nepil a pohárik ma potešil. Vôbec som netušil, čo to so mnou môže urobiť po hladovke… Netrvalo dlho a fľaška bola prázdna, tak sme spolu s návštevou vyrazili von a ocitli sa na miestnej diskotéke. Tam sme si objednali ďalšie pitie. Onedlho za mnou stál akýsi namakaný chlapík a mal nepríjemné poznámky. Napätie prerástlo v konflikt a v ďalšej sekunde vzduchom lietali rany. Prvý úder chlapíka som videl akoby spomalene a bez toho, aby som narušil jeho trajektóriu, zablokoval som ho a trhnutím mu dodal potrebnú energiu v rovnakom smere, čím úder získal väčšiu silu a chlapík stratil kontrolu. Ako superman s rukou natiahnutou pred sebou odletel medzi stoličky v pozadí. Dodalo mi to guráž a začal som sa meniť na zviera spoliehajúce sa na inštinkt. Ľudí, ktorí sa ku mne približovali, som hodnotil len z pohľadu ich pohybu, nevidel som ľudí, len ich pohyb. Automaticky som prepočítaval ich ďalší krok či gesto a pri prvom pokuse dotknúť sa ma, som všetkých s ľahkosťou odhadzoval do strán. Ďalší protivník šiel k zemi, ale už som to len nepozoroval, zrazu som sa na neho vrhol a snažil sa ho uzemniť. Vzápätí som pocítil, ako moje ruky z oboch strán zovreli (ako som neskôr zistil) prítomné čašníčky a ťahali ma preč. Aj napriek tomu, že som mal nepoužiteľné ruky, kolenom som fixoval protivníka k zemi, takže sa nemohol pohnúť. Vošiel do mňa amok. Celé telo sa mi naplnilo dosiaľ nepoznanou silou. Vnímal som ju v každej svojej bunke. Priam s ľahkosťou som vstal a do strán odhodil všetkých, ktorí ma držali. Potom nastalo ticho. A keď som otvoril oči, ležal som na zemi pofŕkanej krvou a všade pobehovali ľudia. Pomaly som vstával a snažil sa zorientovať v situácii. Vyzeralo to tak, že som dostal zásah a stratil vedomie. Skupinky ľudí sa horlivo dohadovali, čo ďalej. Niekto kričal, že ma zabije. Niekto iný zavolal na políciu. Na odporúčanie niekoho ďalšieho som radšej odišiel. Na čerstvom vzduchu som zrazu akoby zázrakom vytriezvel. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Zvažoval som, ktorou cestou sa vydať a rozhodol sa pre odbočku do lesa. V momente som splynul s prírodou. Akoby ma objala, prichýlila, akoby sme boli jedno. Cítil som pôdu po nohami a cez ňu neobyčajné prepojenie s celým okolím. Všetko vnímanie sa mi zostrilo a opäť som pocítil, ako ma vedie nejaká sila. Ukazovala mi cestu, ktorou ísť. V diaľke som začul zvuk auta, bolo zrejmé, že ma hľadajú. Ale nenájdu, pomyslel som si.

Zo zranení som sa liečil skoro dva mesiace. Fyzické zranenia neboli ťažké a tržné rany o pár týždňov bez následkov zmizli. Horšie to bolo s dušou. Nevedel som presne, čo sa stalo, ale to, čo sa stalo, bolo za hranicou prijateľných možností. Aj napriek tomu (alebo práve preto), že som sa dlhé roky učil bojové umenie, nikdy som sa nezvykol biť a už vôbec nie opitý.
To, ako sa roky tréningu prejavili v praxi, ma nesmierne prekvapilo. Silu, ktorú som cítil, som nikdy predtým nezažil. Vnútorne som prežíval ukrutnú bolesť. Celý život sa učím, aby som ľudom pomáhal, a hľa, stratil som kontrolu nad sebou a sila si vzala svoje obete. Uvedomoval som si, že za každý morálny ústupok zaplatím. Taká je daň za cestu, po ktorej idem. Bol to taký vnútorný dereš, na ktorom som priviazaný bezmocne ležal a páni s bičom ma neľútostne bičovali a spôsobovali mi bolesť, pred ktorou nebolo úniku. Po tomto zážitku som si naivne sľúbil, že viac chýb už robiť nebudem a pevne sa rozhodol: “Posledná kvapka, s pitím je koniec!” Nebol.
Zanedlho ležalo v schránke predvolanie na políciu. Niekto ma anonymne udal. Nevedel som, ako budú prípad kvalifikovať, a tak som si pre istotu pobalil veci do väzenia, hlavne knihy, aby som sa mal z čoho učiť. Na polícií som sa dozvedel, že sa nikomu nič nestalo, najviac zranený som bol ja. Neprimeraná obrana a výtržníctvo. Dali mi pokutu. Neuveriteľné, ale vyšmykol som sa!
Už onedlho prišla horšia správa. Škola, v ktorej som pôsobil, sa menila a ja som nesúhlasil s novým smerovaním. Zmeny boli také razantné a silné, že zasiahli prakticky všetkých cvičencov. Každý deň som sa začínal viac a viac trápiť. Pociťoval som obrovskú vnútornú bolesť. Toľko rokov, toľko úsilia, zodpovednosti a čo teraz? Aká bude budúcnosť? Ďalšia ilúzia sa rozpadala na prach. V hrudi som cítil tlak, ktorý ma šiel roztrhnúť. Ten stav trval niekoľko mesiacov. Telo bolo v poriadku, no ten tlak neprestával. Mal som strach o srdce. Našťastie prišiel na návštevu Oleg. Problému rozumel a pomohol mi. Tlak ustúpil, cítil som sa opäť lepšie.
Po tomto zážitku som sa intenzívne začal zaoberať bioenergetikou, systémom čakier, meridiánov a hľadaním pochopenia lásky. Uvedomil som si totiž, že počas takej náročnej životnej cesty som akosi zhrubol a necítil takmer žiadnu lásku. Srdečné centrum dostalo zabrať a láska bola najlepším liekom, aj keď som úplne nevedel, čo si mám pod pojmom láska predstaviť.
Všetka bolesť, ktorú som prežil, priniesla svoj výsledok. Jedného dňa som išiel z tréningu a zatočila sa mi hlava. Možno som trochu viac trénoval, vyspím sa a ráno bude všetko v poriadku, pomyslel som si a viac to nerozoberal. Lenže ráno, hneď ako som vstal z postele, som do nej naspäť spadol. Hlava sa mi točila ako kolotoč. Neprestávala s tým ani ďalšie dni. Po dlhej dobe som sa vybral k lekárovi, potreboval som rýchlo stanoviť diagnózu, aby som vedel, na čom pracovať. Keď som vstúpil do čakárne plnej ľudí, neveril som vlastným očiam. K lekárovi sa nebolo možné dostať.
“Príďte zajtra, je nás málo, nestihli sme ešte obslúžiť pacientov zo včera. Ak nie ste akútny prípad, čo sa zdá, že nie ste, čakajte ako ostatní.” Čakal som. Keď som sa konečne dostal k lekárovi, k mladému chalanovi, ktorý len nedávno skončil školu, vyšetril ma za tri minúty. Pochopil som, možno preto, že som bol naučený pracovať s pacientmi, že mu bolo úplne jedno, čo so mnou bude, hlavné bolo, aby som uvoľnil miesto ďalšiemu čakajúcemu. Nakoniec sme sa dohodli na ďalších vyšetreniach pomocou CT a röntgenu. Obidva prístroje ukázali na dobrý zdravotný stav. Lekár mi dal nejaké lieky na uvoľnenie a poslal ma domov. Neuľavilo sa mi. Moje problémy pretrvávali, dokonca sa zhoršovali. Celý cirkus trval už štrnásť dní, cítil som sa stále horšie a horšie. Bral som lieky a hlava sa točila ešte viac. Navyše sa objavil silný šum v uchu. Chytalo sa ma zúfalstvo. Snažil som sa objednať k lekárovi, ale najbližší termín bol až o niekoľko mesiacov. Zavolal som svojho staršieho učeníka a odovzdal mu rady, čo robiť, ak neprežijem (!).
Nemalo to význam. Ani moje zúfalstvo, ani ich lieky. Vzal som svoj život do vlastných rúk a prestal jesť. Po siedmich dňoch hladovania ustali všetky symptómy. Už po jednom týždni som sa cítil viac-menej zdravý! Nakoniec som hladoval dvadsaťosem dní a zdravie dal úplne do poriadku. Ešteže sa mám! Vzápätí ma však pochytili veľké bolesti v krížoch. Na magnetickej rezonancii sa potvrdil môj predpoklad. Mierne vytečené jadro platničky. Nemohol som cvičiť. Do toho mi kolega pri osvojovaní si manuálnych techník trhol rukou a niečo urobil s ramenom, takže ani rukou som už nemohol hýbať. Začínal som toho mať dosť. Aplikoval som pijavice a po pár týždňoch bola ruka opäť v poriadku. Zmenil som cvičenia a kríže prestávali bolieť. Bol som plne funkčný, aj keď na tú platničku si budem musieť dávať už pozor.
Zrazu sa mi rozsvietilo. Na niečo som prišiel. Všetka bolesť, ktorú som prežil a všetky problémy, ktoré sa stali, mali jeden hlavný dôvod. Rozbiť moje ilúzie. Bolesť a trápenie tu boli preto, aby som sa naučil vidieť a rozlišovať to, čo je zdanlivo dôležité (teda nedôležité) od toho naozaj dôležitého a aby som rozoznal ilúziu od pravdy. Prakticky všetku bolesť som prežil len preto, že som považoval za dôležité niečo, čo dôležité v skutočnosti nebolo. Moje chápanie bolo príčinou bolesti a to bolo horké zistenie, ktoré ma priviedlo k pochopeniu porekadla: “Prajem ti sedemkrát spadnúť a sedemkrát vstať.”

8.kapitola

/0 Komentáre/v /od

8. kapitola: Biofabrika

Nech je hirudoterapia dostupná pre každého človeka bez ohľadu na jeho vek, národnosť, finančné možnosti či úroveň vzdelania. To bol hlavný cieľ, ku ktorému sme smerovali a smerujeme aj teraz. Aby to bolo možné, bolo potrebné zabezpečiť prístup k pijaviciam lekárskym. Od začiatku som si uvedomoval jeden fakt. Pokiaľ nebudeme mať kontrolu nad chovom pijavíc, náš vklad, to množstvo práce pre popularizáciu hirudoterapie, pomôže skôr chovateľom než obyčajným ľuďom. Chovatelia svojím rozhodnutím a ekonomickou politikou kontrolujú dostupnosť hirudoterapie, pretože určujú dostupnosť pijavíc na trhu. Rozumel som tomu tak, že ak chceme dosiahnuť skutočnú zmenu, je potrebné, aby sme takéto rozhodnutie mohli robiť sami a prostredníctvom našich možností ovplyvňovali aj ostatných
chovateľov a dostupnosť pijavíc.
Po zabezpečení technického zázemia som objednal rôzne druhy pijavíc od rôznych chovateľov. Bol tu však problém. Zrelé pohlavne dospelé pijavice, budem ich nazývať matky, nikto nepredával. O niekoľko rokov neskôr som už chápal prečo. Matky sú náročné na chov. Aby pijavica pohlavne dospela, je potrebné, aby bola osemnásť až dvadsaťštyri mesiacov stará a približne osemkrát nakŕmená. Jej cena by sa tým vyšplhala na úplne inú úroveň. Takže sme si matky museli dochovať. Urobili sme prvé experimenty s kŕmením. Zhodou náhod sme sa dostali k dodávateľovi krvi, ktorý krv odoberá od živých zvierat, čo je pre mňa veľmi dôležitá vec. Som presvedčený, že u všetkého živého je dôležité, akú stravu prijíma a som rád, že nášmu chovu sa potreba smrti jedného na prežitie druhého vyhýba. Navyše, tak ako je u človeka štatisticky dokázané, že darovanie krvi mu prospieva, je veľmi pravdepodobné, že aj zvieraťu odber malého množstva krvi prospeje.
Po celom byte sme mali rozostavané akvária a v každom skúšali iný variant chovu. Pijavice si vždy nájdu nejakú tú cestičku, ako utiecť, a preto sme ich doma často stretávali na rôznych neočakávaných miestach. Po niekoľkých mesiacoch práce boli prvé pijavice oplodnené a začínali sme riešiť prostredie pre odloženie kokónov. Opäť sme vyskúšali rôzne varianty, až nakoniec pijavice odložili prvé kokóny a ja som naivne žiaril šťastím, že sme tak blízko k založeniu úspešného chovu.
Po vyliahnutí prvých pijavíc som spočítal vstupné náklady, čas, uhynuté pijavice, vyliahnuté pijavice a k tomu prirátal všetku vynaloženú prácu na to, aby sa vyliahli. Výsledok bol zničujúci. Našli sme presný spôsob, ako to nerobiť. Novorodené pijavice v nákladoch vychádzali na závratnú sumu. Boli sme teda takmer na začiatku, len o kúsok múdrejší. Vzápätí prišla ďalšia rana. Vodárenské služby pravdepodobne prečisťovali vodovodné siete a do vody sa dostala chémia, ktorú pijavice neuniesli. Celý chov zdochol.
Prenajali sme si nové priestory a nainštalovali zložité zariadenie na úpravu vodu. Znovu sme nakúpili pijavice a znovu chovali matky. V tom dlhom čase, ktorý trvá, kým sa dochovajú matky, som sa opakovane snažil nadviazať spoluprácu s viacerými chovateľmi a biofabrikami, ale všade nám zatvorili dvere so slovami: “Nič vám nepovieme, učte sa sami.” Trvalo viac ako dva roky, než sme zostavili funkčný technologický postup, ktorý dodnes dotvárame. V súčasnosti ovládame technológiu takzvaného uzavretého chovu, keď v uzavretom prostredí dokážeme vytvoriť podmienky vhodné pre všetky etapy vývoja pijavice lekárskej. Je to však zložitá práca a nie vždy dochováme potrebné množstvo predovšetkým veľkých pijavíc, preto spolupracujeme s viacerými dodávateľmi, na ktorých sa môžeme obrátiť, ak ich máme málo. Zakúpeným pijaviciam pravidelne testujeme zdravotný stav a používame len overených dodávateľov. Každým rokom je táto spolupráca menej potrebná, no už dnes je jasné, že založenie vlastného samostatného chovu trvá od troch do piatich rokov. V nákladoch sa bavíme o desiatkach tisíc euro.
Často nás kontaktujú ľudia s ponukou predaja tisícov pijavíc, ktoré údajne nalovili vo voľnej prírode a vždy ich niekomu predajú. Je teda jasné, že tieto pijavice sú niekde v obehu a ich pôvod je neznámy. My sa naopak snažíme o to, aby sa pijavica lekárska dostala späť do prírody, pretože je to ohrozený druh, zapísaný v červenej knihe ohrozených živočíchov a zvierat. Ak nám to ministerstvo životného prostredia povolí, do budúcna budeme dochovávať aj pijavice určené na navrátenie do prírody.

Existuje istá sorta ľudí a nie je ich málo, ktorí tvrdia, že “chovajú pijavice”. Rôznymi spôsobmi sa snažia ľudí presvedčiť o svojom virtuálnom chove. Je to podobné, ako keď lož vojde do dverí a hovorí: “Dobrý deň, ja som pravda a všetko, čo poviem, je pravda.” No a keď vojde do dverí pravda, tak jediné, čo povie, je: “Dobrý deň.” Človek si neuvedomuje, akú výslednú cenu zaplatí za úplne malé, zdanlivo nedôležité klamstvo. Klame pre zisk, no v skutočnosti, zatiaľ čo mu pribúdajú peniaze v peňaženke, stráca to hlavné, seba. Hranica medzi čestnosťou a lžou je tenká a definuje, na ktorej strane sa človek nachádza. V podnikateľskom prostredí je naozaj ťažké byť úplne čestným, no keď človek k čestnosti smeruje a dáva ju na prvé miesta, tak skôr alebo neskôr zmení svoje podnikanie tak, aby čestným naozaj mohol byť. Z môjho pohľadu je ďaleko dôležitejšie vynaložiť úsilie na tvorbu prostredia, v ktorom človek môže byť čestný, než ho vynaložiť na nadbytočný zárobok získaný neustálym klamaním. Keď je základ pevný, aj dom bude pevne stáť.

7.kapitola

/0 Komentáre/v /od

7. kapitola: Bez správnej diagnózy pijavice nemusia pomôcť

Keď som si už na ťažký život zvykol, začalo sa mi viac dariť. Vo všetkom, okrem občasného pitia. V bojovom umení som dosiahol nové horizonty a robil cvičenia, o ktorých som ani nesníval, že môžu existovať. Pacienti za mnou začínali jazdiť z celého Slovenska a okrem toho začala fungovať aj masáž. Po piatich rokoch praxe som ju zrazu vnímal ako úplne novú metódu. Citlivosť rúk bola iná a výsledok ma často prekvapil viac než samotného pacienta, aj keď je asi lepšie povedať, že to bola kumulácia výsledkov. Každý pacient vníma len sám seba, ja som sa naučil vnímať situáciu ako celok a ako celok bola naozaj prekvapivá. Formoval som sa.
V starých tradičných školách prebieha výuka tak, že sa človek najskôr učí všetko a nie veľmi do hĺbky. Potom urobí výber a začne sa špecializovať na určitú oblasť. Ja som dozrel a vybral si Čchi-kung a hirudoterapiu ako metódy, ktoré budem do budúcna rozvíjať až do úrovne, na akú dosiahnem. Hneď po tomto rozhodnutí som zorganizoval prvé školenia hirudoterapie, väčšinou individuálne, pre jednotlivcov alebo malé skupiny záujemcov.
Na masáž sa objednal pacient trpiaci bolesťami chrbta, problémami s dýchaním a chronickou nespavosťou, ktorú dlhodobo riešil tabletkami na spanie. Po úvodnej diagnostike a masáži som mu navrhol cvičenie Čchi-kungu. Prijal to ako dobrý nápad. Jeho telo bolo slabé, koordinácia prakticky žiadna a navyše problémy s dýchaním cvičenie aj cvičenca výrazne obmedzovali. Ubehli prvé dva mesiace pravidelnej terapie a pacient mi s radosťou v očiach oznámil, že vysadil tabletky na spanie a že má znovu radosť zo života. Pracovali sme spolu ešte zopár mesiacov, pacient zosilnel a naučil sa správne dýchať. Potom sa prestal ozývať, čo je väčšinou dobrá správa. Po niekoľkých rokoch som ho stretol na ulici, ponáhľal sa, nevidel ma, ale vyzeral, že je vo veľmi dobrej kondícii. Mal som radosť. Pomiešanú ešte s čímsi trpkým. V praxi sa často stretávam s tým, že pokiaľ človeka niečo bolí, kontakt je intenzívny. Keď bolieť prestane, ľudia na vás zabudnú a roky sa neozvú.
Prečo to spomínam?
V rovnakom období ako tento pacient prišla ku mne aj Lucka z Popradu. Manželka a matka dvoch detí, človek s otvoreným srdcom. Zažívala takzvaný syndróm vyhorenia. Intuitívne ju to ťahalo k pijaviciam, tak sme si dohodli stretnutie. Po posúdení všetkých okolností som navrhol terapiu pijavicami odložiť alebo použiť iba malé množstvo pijavíc ako podpornú terapiu a viac sa zamerať na očistu organizmu a praktiky Čchi-kung. Už o pár mesiacov som vo dverách uvidel nového človeka! Jej manžel dokonca, keď pozoroval, ako rýchlo a vysoko vyletela, vyjadril obavu, či to nebude len krátkodobá eufória a či prípadný pád naspäť nebude o to viac bolestivý. Absolvovali sme niekoľko stretnutí a pri každom ďalšom som videl iného človeka, ktorý zažíva radosť a objavuje svoje vnútorné možnosti. Pred písaním tohto textu som rozmýšľal, či tento príbeh uvediem alebo nie a zamyslel sa nad tým, ako sa asi má dnes. Vycítil som, že sa čoskoro ozve. Prešiel deň. Zazvonil telefón. Na druhom konci radostný hlas plný energie a šťastia: “Haló, tu je Lucia z Popradu. Dlho som vás nevidela.” A tak som sa dozvedel, že Lucia začala robiť masáže, poradovník má na desať dní dopredu plný a žiari ako hviezda na nebi. Mäkko a príjemne. V telefónnom hovore sme zdieľali spoločnú radosť z toho, že sme, že existujeme.
Toto je zmysel mojej práce. Môjho poslania. Vždy s radosťou vítam, keď sa z bývalého pacienta stane zdravý človek a naše ďalšie prípadné stretnutia nie sú o riešení chorôb a životných ťažkostí, ale o zdieľaní nekonečnej radosti z bytia a z nových poznatkov.

Tieto dva príbehy uzdravenia sú, aj napriek určitej podobnosti, veľmi rozdielne. V prvom prípade som za svoju prácu požiadal o desať euro za hodinu, aj napriek tomu, že pacient na návštevy jazdil v luxusných autách a určite nemal finančné problémy. V druhom prípade to bola rodina, ktorá nemala financií nazvyš, patrila skôr k tým skromnejším, ale napriek tomu sedenie stálo okolo štyridsať euro za hodinu. V prvom prípade sa pacient snažil zo mňa urobiť svojho osobného trénera a myslím, že si nikdy neuvedomil, že čiastka, ktorú som si vzal, bola čisto symbolická a nehrala pre mňa žiadnu rolu. Z jeho pohľadu sa jednalo o službu, za ktorú si zaplatil a ktorú si môže kedykoľvek kúpiť znovu. V druhom prípade bola čiastka natoľko vysoká, že Lucia vždy rozmýšľala, či je naozaj potrebné za mnou ísť a keď už prišla, vždy si zobrala maximum poznania, ktoré potom doma realizovala. Podľa toho boli aj u každého z nich výsledky trochu iné.
Na tréningoch, ktoré som viedol, bola situácia podobná, každý študent si myslel, že zaplatením poplatku za tréning sme vyrovnaní a to bez ohľadu na to, že za nájom telocvične som dlhé roky doplácal zo svojich peňazí.
Podobných experimentov som robil veľa. Často som prijaté peniaze od jedného daroval druhému, niekedy som peniaze nevzal a poprosil ľudí, nech ich použijú na pomoc iným, ale aj tu väčšina videla pomoc iným len v kruhu vlastnej rodiny. Videl som, že peniaze ničia vzťah ľudí a čistotu pomoci medzi tým, kto pomáha a tým, komu sa pomáha. Jeden si pri platení dokazuje svoju nadradenosť, druhý skrýva horkosť či ľútosť nad platením a podobne. Väčšina ľudí si nevie predstaviť, že za to, čo dostávajú, sa nedá zaplatiť peniazmi, ale že jedinou odmenou je dosiahnutie výsledku, zdieľanie radosti, žitie šťastného života a pomoc iným. Na základe týchto skúseností som zmenil prístup k ľudom aj študentom. Tréningy som začal viesť bezplatne. V tom zmysle, že som za ne ja sám nebral žiadne peniaze a študenti sa len vyzbierali na zaplatenie nájmu telocvične. Jediné, čo som od nich vyžadoval, bolo, aby sme si navzájom plnili svoje povinnosti. Ak sa prišli učiť, nech sa učia, ak liečiť, nech sa liečia. Inak sme všetci len strácali svoj drahocenný čas. Ich pohľad sa zmenil, začali viac vidieť to, čo je dôležité a náš vzťah začal byť čistý, nepoznamenaný finančnými transakciami.

Darilo sa mi, dôležité však bolo nezaspať na vavrínoch, nezastaviť sa na dosiahnutom bode, ale ísť ďalej, až kým človek nenájde to, čo v živote skutočne vo vnútri svojej duše hľadá.

Postupne som zoraďoval všetky materiály týkajúce sa chovu pijavíc. Bolo jasné, že v tomto nám nikto nepomôže. Zdá sa, že technológia chovu pijavíc patrí do skupiny rodinného alebo firemného tajomstva. Skladal som mozaiku z kníh, videí, rozhovorov, intuície a tvorivosti. Nechal som vyrobiť prvé akvária, nakúpil drahú techniku na čistenie vody, objednal pijavice z rôznych krajín a založil svoj prvý experimentálny chov.

6.kapitola

/0 Komentáre/v /od

6. kapitola: Nie každý svätý je naozaj svätý

Nový rok, nové problémy. Na Ukrajine sa začínal vojnový konflikt a s manželkou sme prijímali dlhodobých hostí, utekajúcich pred nástrahami násilia a pred tmou budúcich udalostí. Môj život sa okamžite zmenil. Snažili sme sa pre nich vybaviť potrebné víza, povolenia na prácu, no nič z toho nešlo. Ak nie si náš, nech ťa pokojne zastrelia…
Aj napriek všetkým týmto udalostiam sme spravili niekoľko prezentačných tréningov pre celé ročníky štátnych škôl. Boli to asi najväčšie tréningy, aké som kedy zažil. Dodnes si pamätám, ako do telocvične prišla viac ako stovka adolescentov, všetci si posadali na lavičky okolo stien a čakali, že ich budeme zabávať ako pri vystúpení v cirkuse. Na návrh, že budeme spolu cvičiť, len ohŕňali nosmi a medzi sebou sa vyťahovali, kto je väčší frajer. Situácia sa začínala vymykať kontrole. V telocvični bol hluk a chaos. Vtom sa vo mne zmobilizovali vnútorné sily, ráznym a rýchlym tónom som začal vydávať príkazy, neochotných študentov som zoradil do radov a zavelil: “ Pozor! A cvičíme!” Zaplavil ma pocit úľavy. Takej úľavy, aká sa objavuje pár sekúnd po tom, čo sa človek vyhol nebezpečnej havárii, prežil ju a nikomu sa nič nestalo.
Keby sa takto relatívne ľahko dalo vyriešiť všetko… Všadeprítomný neúspech z nekonečných odmietnutí žiadostí o pomoc pre ukrajinských hostí bolo výrazne cítiť. S manželkou sme sa na nejaký čas rozišli o od môjho návratu na Slovensko som čelil naozajstnej kulminácii problémov. Víkendové pitie sa stávalo čoraz častejším javom a keď som mal voľno, občas som zavítal aj do podnikov, určených pre podobné prípady.

Telo a psychika sa mi rokmi práce na sebe postupne transformovali a po vypití alkoholu sa začínali diať neuveriteľné veci. V krčme som preto dostal prezývku Farár. Ľudí moje slová často hlboko zasiahli a empatické schopnosti som mal na takej úrovni, že som si v nich čítal ako v knihe. Lesbičky som presviedčal, že nie sú lesbičky, a to len preto, lebo som uvidel, čo ony nevideli. Ľudia, aj keď nerozumeli, čo sa deje, ma s láskou objímali a vraveli, že som im nesmierne pomohol. Ľahko som dokázal človeka rozosmiať alebo rozplakať. Videl som sa úplne inými očami. Potlačené schopnosti mojej mladosti sa začínali vracať. Vďaka alkoholu! Svoju prácu som si stále robil dobre, občasné pitie mi teda až tak neprekážalo a nevidel som, ako sa zarývam do blata spoločnosti. Každý zážitok pod vplyvom alkoholu bol unikátny a pocity, ktoré som mal v stave opitosti, boli neporovnateľne zaujímavejšie ako pocity vo všedných dňoch vnútornej samoty. Takto som to cítil. Našťastie som stále liečil pacientov, cvičil a viedol tréningy a navyše som začal robiť v pití niekoľkomesačné pauzy, kedy som sa venoval praktikám očisty organizmu, takže som sa celkovo držal a niekde vnútri cítil, že pitie, aj keď je tolerované, je veľká hlúposť.
Ukrajinskí hostia to vzdali, končila im platnosť víz, vrátili sa na Ukrajinu a manželka sa vrátila domov. Život sa mierne stabilizoval. S horkou príchuťou minulých nedoriešených problémov sme išli ďalej. Svoju pozornosť som uprel na rozvoj a propagáciu hirudoterapie, organizoval som ďalšiu sériu ozdravných seminárov a pokračoval v začatej práci, v rozvoji tradičnej školy bojového umenia. Absolvoval som sériu stretnutí, pri ktorých sme sa dohadovali na prípadnom založení chovu pijavíc na Slovensku, no aj napriek počiatočným pozitívnym výhľadom sa nakoniec celý projekt skončil bez dohody.
V tom čase som stretol pacienta, ktorému pre zachovanie anonymity dám prezývku Majster. Mal problémy so sporadickým mokvaním nôh. Vracalo sa mu to v atakoch viac ako tridsať rokov a noha vyzerala zle. Medzi jednotlivými atakmi sa nikdy nedala úplne do poriadku, ba čo viac, po odznení každého ďalšieho bola na tom vždy o kúsok horšie. Prípadnému liečeniu nenapomáhal ani celkový stav pacienta a jeho nezdravý životný štýl. Bol to zložitý prípad, preto som konzultoval Olega. Odporučil terapiu pijavicami. Pustili sme sa do liečenia a o dva mesiace po približne ôsmich opakovaných terapiách bola noha v takom stave, že pacient s radosťou povedal: “Po tridsiatich rokoch nepohodlia, počas ktorých som navštívil všetkých možných aj nemožných odborníkov, lekárov od severného Slovenska až po Prahu, z ktorých mi každý stanovil inú diagnózu, no nikto nakoniec nedokázal pomôcť, si konečne môžem obliecť krátke nohavice a ísť sa prejsť k vode.” Tento prípad je zaujímavý aj niečím iným. V terapii bolo neskôr potrebné pokračovať, ale pri poslednej návšteve ma Majster požiadal o jej ukončenie. Mal byť totiž preradený na iné pracovisko. Podľa vyjadrenia závodného lekára problém pominul, a preto môže robiť ťažšiu prácu v stoji namiesto ľahšej v sede. Je to právo pacienta, ktoré rešpektujem a v ďalšej terapii sme už nepokračovali.

5.kapitola

/0 Komentáre/v /od

5. kapitola: Ruská baňa

Na pražskom chodníku stála dodávka so slovenskou ŠPZ. Bola plná vecí, ktoré vážne neviem, kde sa vzali. Do Prahy som prišiel s jednou cestovnou taškou a odchádzal som z nej s plnou dodávkou. A s jednou budúcou manželkou. Vecí bolo toľko, že som sa obával, či všetko odvezieme naraz. Mal som za sebou niekoľko dní intenzívneho cvičenia, popri ktorom som skladal skúšku. Celé telo chcelo spať, bolo unavené, vyšťavené. Hlavu však hriala myšlienka, že to mám za sebou. Bol som na polceste k prvému majstrovskému stupňu a ďalej mali byť už len ľahšie skúšky. Sadol som do auta a uzatvoril jednu etapu svojho života.

Návrat na Slovensko predstavoval nové výzvy. S Kristínou sme plánovali svadbu. Okrem toho som svoje úsilie smeroval na rozvoj všetkých možných aktivít. Tréningy sa postupne stabilizovali a už sme trénovali len desaťkrát za týždeň. Konečne voľné víkendy! Organizovali sme niekoľko seminárov, založil som skupinu v Ružomberku a plánoval postaviť ruskú baňu, čo je typ sauny, v ktorej sa používa teplo z klasickej pece na drevo. Pracuje sa s vytvorením parnej čiapky v hornej časti sauny a následne je tejto pare pomocou metličiek zo surového brezového alebo dubového dreva vystavené telo človeka. Nič podobné som na Slovensku nevidel ani nezažil a cítil som, že je to niečo, čo tu chýba.
Otvoril som si prvý oficiálny masérsky salón, ale potreboval som certifikát. Zapísal som sa teda na akreditovaný masérsky kurz, ktorý som po mesiaci ukončil ako celkovo najlepšie hodnotený študent v skupine. Z troch kategórií som bol v dvoch na prvom mieste a v tretej na treťom, aj to len preto, že som sa nenaučil názvy enzýmov tráviaceho traktu. Zdalo sa mi to vtedy zbytočné, pretože som nemal tušenie, aká je biochémia ľudského organizmu fascinujúca. Počas masérskeho kurzu som dával ostatným študentom – budúcim masérom – súkromné hodiny v cvičení. A keď všetci spali, cvičil som alebo študoval. Pri záverečnej skúške som viedol celú skupinu. Pamätal som si stovky ťahov, ako po sebe nasledovali, a s istotou som smeroval ku konečnému cieľu. Stal som sa akreditovaným masérom.
Krátko nato som dostal potvrdenie o prijatí do kurzu hirudoterapie od doktorky Lídie Antonovny Kuplevskej, ktorá je jedným z najlepších špecialistov v tejto oblasti na Ukrajine. Na začiatku ma nechcela prijať, pretože kurz bol určený len lekárom, no úroveň môjho ruského jazyka, predchádzajúce skúsenosti a entuziazmus ju presvedčili. V Ľvove išlo všetko rýchlo, vystúpil som z vlaku, ubytoval sa a rovno spadol do maratónu výuky. Lídia Antonovna na mňa zapôsobila ako lekárka telom aj dušou. Celé hodiny od rána do večera, s krátkou prestávkou na obed, nám odovzdávala svoje dlhoročné skúsenosti v tejto oblasti. Kurz prebehol závratnou rýchlosťou a ja som si okrem množstva nových informácií odniesol stade certifikát, ďalší papier, ktorý je potrebný pre tento systém. Počas kurzu som spoznal aj syna lektorky, Jurija Kupľevského, s ktorým som nasledujúci rok plánoval založenie biofabriky na Slovensku. Ľvov je charizmatické mesto, plné prekvapení. Je tak blízko Slovenska, že sa tam vždy znova a rád vraciam, za novými a novými zážitkami.

Bol som zase doma a zúčastnil sa na svadbe, svojej vlastnej. Vzal som si tú najkrajšiu ženu na svete. Kristína je pôvodom z Ukrajiny, ale stretli sme sa na jednom z ozdravených seminárov v Prahe. Bola študentkou vysokej školy riadenia leteckej dopravy. Keď som ju uvidel v lavici, zaujala ma. Venoval som jej niekoľko dlhých pohľadov, ale držal som sa ako profesionál. Mal som a dodnes mám pravidlo, že so študentkami si nič nezačínam. Našťastie Kristína nebola študentka v pravom slova zmysle, a tak po seminári veci nabrali rýchly spád. A keď píšem, že rýchly, myslím to vážne. Kino, diskotéka, zopár stretnutí a spoločné bývanie. Bol som vtedy veľmi zaneprázdnený a večer čo večer taký unavený po tréningu, že som jej asi po trojtýždňovej známosti povedal, že sa mi páči, ale nemám čas sa s ňou stretávať, takže aby sme zistili, či sme pre seba vhodní a či nám to bude spolu klapať, navrhujem spoločné bývanie. Poriadne som ju tým návrhom zaskočil, ale súhlasila. Už o pár dní som sa na Skype zúčastnil konferencie s jej rodičmi, ktorí bývajú v Charkove, zakýval im rukou a povedal: “Dobrý deň, volám sa Miroslav a bývam s vašou dcérou. Moje úmysly sú čisté.”
Bývanie so mnou bolo pre ňu ťažké, od začiatku sme spávali oddelene, pretože mala rada teplo a ja som v zime spával pri otvorených oknách. Život som podriaďoval niekoľkohodinovým denným cvičeniam a meditáciám. Na otázku, či ju milujem, som jej nevedel odpovedať. Snažil som sa o úprimnosť, ale nedokázal som zadefinovať lásku. Hovoril som jej, že ju mám rád ako všetkých ostatných, že láska pre mňa neznamená mať rád jediného človeka, ale že mám rád ľudí všeobecne. Celkom som jej tým v jej veku a vtedajšom pohľade na život ublížil. No môžem povedať, že dnes už mi viac rozumie, aj keď sme po svadbe prekonali niekoľko vážnych kríz. A tá naša svadba! Predčila všetky moje očakávania. Bol to prenádherný deň. Medzinárodný mix hostí pridával atmosfére čarovnú príchuť a zvláštny pocit z toho, že som sa oženil, si viem úplne jasne pripomenúť aj dnes. Zmes údivu, strachu, radosti, nehy… Bol som ženatý! Toľko rokov som sa úspešne vyhýbal všetkým stereotypom klasického života a zrazu som sa v nich ocitol. Oficiálne sa zo mňa stal manžel a to je vec, na ktorú si bolo treba zvyknúť. Ako som to zvládol, môže posúdiť len Kristína a ja.

Od týchto spomienok skočím späť k svojej práci. Postupne sme dokončovali ruskú baňu a ja som znovu vložil všetky svoje aj požičané peniaze do projektu, ktorý nemal budúcnosť… Samozrejme, vtedy som o tom netušil. Projekt sprevádzalo nekonečné množstvo komplikácií, ktoré sme jednu za druhou riešili. Začínal som byť unavený ustavičným riešením hlúpostí a hľadaním ďalších a ďalších peňazí na dokončenie projektu. Ale vydržal som a prišlo prvé saunovanie. Atmosféra bola skvelá a pri pohľade na ľudí, ktorí behali s mokrými, voňavými vjenikami (drevenými metličkami) a dohadovali sa, kto bude komu
robiť vjenikovú procedúru, som cítil príjemný pocit z vykonanej práce a mal radosť, že predsa len nie všetko robím nadarmo.
Túto eufóriu rýchlo ukončila ľudská skúposť. Majiteľ prenajatých priestorov zmenil našu dohodu ohľadne prenájmu. Premyslený ťah. Baňa bola už postavená, nedala sa presunúť. Všetka radosť zrazu zmizla a zostala len horkosť, ktorá projekt sprevádzala celý ďalší rok, až sme nakoniec ruskú baňu rozobrali a previezli do skladu. Ešte predtým takmer zhorela. Podnapití hostia nevedeli, ako správne kúriť v peci, tak baňu zohriali do extrémnej teploty, čo, samozrejme, mäkké lipové drevo nevydržalo. Oprava by bola veľmi drahá a chýbala nám pre ňu aj motivácia, jednoducho sme si už s baňou vytrpeli dosť.
Počas jej prevádzky a vďaka nej som však spoznal Petra Osvalda, ktorý v minulosti pôsobil ako ruský veľvyslanec. Pri návšteve ruskej bane sme sa spolu porozprávali a on mi dal kontakt na profesora Alberta Ivanoviča Krašeňjuka, podľa jeho slov jedného z najlepších špecialistov v oblasti liečenia pijavíc v Rusku. To bolo dobré, ale aj tak som mal v závere roku pocit, že všetko na mňa padá. Nielenže to nevyšlo s ruskou baňou, čo, samozrejme, bola veľká strata, zdrojom stúpajúceho napätia sa stávalo aj moje manželstvo. Kristína nezvládala adaptáciu na nové prostredie. Stále častejšie a častejšie sme sa hádali. Okrem toho som sa denne a na každom kroku stretával s ohováraním, akoby ľudia nemali svoj život a svoje starosti, a preto ustavične riešili životy druhých. Keby aspoň hovorili pravdu.

Spomínam si na jeden okamih ustrnutia a takého pocitu bezmocnosti, až ma mrazilo. Stál som na balkóne s výhľadom na celé mesto a na tie naše krásne hory. V jednej ruke som držal pohárik, v druhej cigaretu. S bolesťou v srdci som vážne nevedel, čo robiť, nepoznal som význam všetkých tých udalostí, nevidel žiadnu budúcnosť. Slovensko, kraj môj rodný, vari som toľko zhrešil, keď som ťa opustil, vari som toľko zlého urobil? Rúcala sa mi jedna ilúzia za druhou. Mal som pocit, že sa nemám čoho zachytiť. Ako som sa s tým stavom popasoval? Cez víkendy som začal častejšie piť…

4.kapitola

/0 Komentáre/v /od

4. kapitola: Ako dlho sa dá žiť na stodesať percent?

Krútil som sa na neútulnom autobusovom sedadle. Bolo dávno po polnoci a zmáhala ma únava. Vždy som si vravieval, že počas nočnej cesty z Prahy na severné Slovensko radšej nebudem spať, pretože keď sa tak stalo, ráno som bol úplne rozbitý. Už som nemal dvadsať rokov, celonočná cesta a polospánok v rôznych polohách spidermana mojej fyzickej kondícii neprospievali. V tej chvíli som však bol šťastný, že cestujúcich nebolo veľa, a tak som sa mohol komfortne, na spôsob “tučného pasažiera”, rozťahovať na obidvoch sedadlách.
Moje pôsobenie v Čechách sa pomaly končilo, pretože čoraz silnejší hlas domova umocňoval rozhodnutie vrátiť sa domov. Krátko nato, ako sme na Slovensku spravili informačný ozdravný seminár a tiež seminár Kung-fu, som pochopil, že moje miesto je doma. Vysoko v horách, ďaleko od búrlivého života veľkomesta. Moja budúca manželka si však v Prahe dokončovala školu a prácu som tiež nemohol opustiť zo dňa na deň, preto som zvolil postupný návrat formou turnusov.

Svoje posledné peniaze som minul za zariadenie telocvične na Slovensku v Dolnom Kubíne. Nájom sme dostali grátis. Môj kamarát veľkoryso odložil túto povinnosť na dobu, až sa nám bude dariť. Urobil som masívnu reklamu a čakal. Prišli prví cvičenci, potom ďalší. Napokon som šesť dní v týždni vykonával dva spoločné tréningy denne, siedmy deň dával súkromné hodiny a snažil sa praktikovať tie časti ľudovej medicíny, ktoré som si už osvojil. Takmer na každý tréning som chodil so zovretým žalúdkom od strachu, kto príde a či ma nebodaj niekto nebude skúšať z Kung-fu, ktoré som vtedy ešte do hĺbky nepoznal. Navyše som musel každý druhý týždeň cestovať na pár dní do Prahy. Táto cesta nočným autobusom zakaždým trvala nekonečných osem hodín. Žil som na stodesať percent, takmer každá minúta môjho života bola presne rozplánovaná. Cestu autobusom som využíval na štúdium, na tablete som si čítaval oskenovanú literatúru o hirudoterapii a v prestávkach trénoval vizualizáciu, dychové cvičenia a prsty pomocou gumového krúžka. Tu a tam som si doprial oddych a pozrel si dobrý film. Ale posledné hodiny cesty boli takmer vždy bojom. Bojom medzi mnou, nepohodlím a únavou. Ciest bolo toľko, že som ich jednoducho prestal počítať.
Cez dvere našej telocvične prechádzali desiatky ľudí rôzneho veku aj pohlavia. Každý prišiel so svojím zámerom, každému sa tréning páčil, no takmer nikto z nich neprišiel znovu. Tréningy boli ťažké a málokto mal chuť naozaj takto intenzívne cvičiť. No taká je cesta bojovníka. Postupne sa však sformovala malá skupina odvážlivcov, ktorí začali chodiť na tréningy pravidelne. Ľudia na Slovensku sú iní ako v Prahe, z každého je cítiť silný charakter a hlavne neprekonateľné ego, ktoré sa ukázalo ako nesmierna prekážka v učení a dodnes som na Slovensku dokázal predať len malú časť môjho poznania v oblasti bojového umenia.
V telocvični som spoznal Štefana, svojho zatiaľ asi najstaršieho študenta. Zaradil sa do pomyselnej hviezdnej siene ľudí, od ktorých som sa ako tréner veľa naučil. Mal, myslím, sedemdesiatdva rokov, na srdci urobených niekoľko bypassov, predpísané množstvo liekov a časté, neočakávané arytmie. Ale sršala z neho chuť žiť, bola v ňom vnútorná sila zrelého muža, bojovníka, ktorý sa chce ešte veľa naučiť a ktorý je pripravený ísť. Šiel bok po boku s dvadsaťročnými študentmi. Jasné, že som ho musel trochu brzdiť, aj keď si skoro nikdy nedal povedať. Nakoniec predsa len začal svoju pozornosť venovať hlavne ozdravným tréningom a praktikám. Pri cvičení je veľmi dôležité typ a formu cvičenia prispôsobiť veku, zdravotnému stavu a mnohým iným okolnostiam. Postupne som mu urobil cyklus masáží s následnou aplikáciou pijavíc, uviedol ho do sveta metód očisty organizmu a aj keď to bola dlhá práca, v ktorej hlavne on sám urobil toho najviac svojím úsilím, výsledok bol neuveriteľný. Po určitom čase vysadil všetky lieky, arytmie ustúpili a boli už len zriedkavou epizódou dvakrát do roka. Flexibilita kĺbov sa zvýšila a podľa jeho slov, citujem: „Nikdy by som neveril, že sa ešte niekedy budem takto dobre cítiť“, bol výsledkom sám veľmi milo prekvapený. Aj napriek jeho veku to bol študent, ktorý zbytočne nevynechal ani jeden tréning a často ráno čakal pri dverách ako prvý. Kiež raz budem aj ja taký v jeho veku! Čo som mohol, to som dal a on to vďačne prijal. Nemôžem dať viac, aj keby som chcel, pokiaľ to človek sám nechce.
V tom roku som si osvojil aj základy viscerálnej terapie, ktorú úspešne praktizujem dodnes. Terapeut pri nej pomocou dotykov a tlakového vplyvu obnovuje pohyb orgánu a uvoľňuje spazmy. Pre tento druh terapie je veľmi dôležitá anatomická znalosť ľudského tela a palpačná schopnosť terapeuta. Pohyby sú cielené na konkrétne väzy a svaly vnútorných orgánov. Z mojej praxe viem, že prináša prekvapujúce možnosti liečby. Jednoducho, funguje.
No a v tom čase som bol konfrontovaný ešte s niečím. Začal som častejšie navštevovať kamarátov z detstva, veď sme sa toľko rokov nevideli… Takmer všade sa pilo! Pijavice som prikladal u klientov doma a každý z nich mi núkal pol deci alebo hneď rovno celú fľašku. Áno, aj v Prahe sme cez víkendy išli von a vo víre nočného života neraz veľa pili, malo to však istý kultúrny nádych. Na Slovensku malo pitie surový charakter. Pitie pre pitie samé. Vtedy som tomu nevenoval až takú veľkú pozornosť, pretože som stále cvičil a len zriedka sa mi podarilo niečo si vypiť. Bral som to ako tunajšiu spoločenskú normu a ani v najmenšom som netušil, ako má táto tolerancia iluzórnej normy v budúcnosti zasiahne.

Tento fakt o pití na Slovensku vo mne vyvoláva spomienku už na neskoršie obdobie, keď ku mne zavítal na návštevu jeden z mojich pražských študentov, Dan. Sedeli sme v saune a rozprávali sa o rozdieloch medzi malým a veľkým mestom. Dan svojou moravskou češtinou povedal:
„No tož, v Praze se mi líbí, jak je tam mnoho věcí, které může človek dělat, kultura, divadlo a ták.”
„Áno, rozumiem. U nás máme slivovicu, vypiješ jednu fľašku a máš aj kultúru aj divadlo,” odpovedal som mu. Celá sauna bola v smiechu a na kolenách. Trpkú pravdu treba prijímať so značnou dávkou humoru.
Pravidelné cestovanie ma priviedlo k vytvoreniu ďalšieho vtipu a bolo to opäť v tej istej saune: „Chuck Norris sa pred cestou nebalí, on je všade doma…”

3.kapitola

/0 Komentáre/v /od

3. kapitola: Začiatok dlhej cesty

Písal sa rok 2011, bolo šesť hodín ráno a vonku vládlo chladné počasie. Stál som pri hlavných dverách do domu na Vinohradskej ulici v Prahe, počas dňa veľmi frekventovanej, teraz však pustej a nevľúdnej. Snažil som sa dostať dnu, ale nikto mi neotváral. Dima zase zaspal. V tom čase sme sa stretávali u neho v byte a každé ráno sme niekoľko hodín robili cvičenia zamerané na rozvoj organizmu a jeho energetickej štruktúry, takzvaný Čchi-kung, po ktorom sme hodinu venovali meditačnému cvičeniu Zen na úrovni tichého sedenia. To znamená, že sme hodinu bez pohybu sedeli alebo stáli a pozorovali dýchanie, myseľ, uvoľňovali napätie tela, psychiky a rozvíjali koncentráciu. Jeho manželka zväčša cvičila spolu s nami a dodnes je pre mnohých veľkým príkladom toho, že bojové umenie je vhodné a hlavne prínosné rovnako pre ženu ako aj pre muža.

Dima bol vtedy mojím učiteľom bojového umenia, dnes je to jeden z mojich najlepších priateľov. On ako jediný v mojej praxi o veľa rokov neskôr dokázal, že pijavicami je možné sa aj predávkovať. Pretože mal málo času a chcel maximálne zrýchliť očistnú procedúru, sám si aplikoval viac pijavíc každý deň. Jeho organizmus si toto počínanie vysvetlil po svojom a pri poslednej aplikácii Dima jednoducho odpadol s pijavicami zahryznutými do chrbta. Našťastie bola prítomná moja manželka, ktorá už vedela, čo robiť. Pijavičky rýchlo odstránila, Dimu uložila do stabilizovanej polohy, pozorovala jeho dýchanie a po chvíli ho prebrala. Dima bol mierne dezorientovaný a od tej doby sa s pijavicami už neponáhľa.

V roku 2011 bol môj zdravotný stav už na veľmi dobrej úrovni, v podstate som nemal čo liečiť, tak som sa začal sústrediť na profylaktické praktiky. Ako prvú praktiku, ktorej sa podrobne budem venovať v kapitole Očista organizmu, som robil 42-dňovú očistu hrubého čreva a držal predpísanú diétu. Ten výsledok som naozaj nečakal! Prevratné zmeny, ktoré za týchto štyridsaťdva dní prebehli, boli natoľko neuveriteľné, že som hneď požiadal učiteľa Pavla Teličkina, ktorý mi túto praktiku dal, aby mi dovolil informácie posúvať ďalej. Súhlasil s jednou podmienku. Všetky procedúry musím najskôr vyskúšať na sebe a keď očistnú praktiku dám niekomu ďalšiemu, pri prvej aplikácii na neho osobne dohliadnem. Šesť rokov som dodržiaval jeho podmienku. Pred napísaním tejto knihy som sa s ním však dohodol, že tieto praktiky zverejním. Obaja veríme, že budú pre niektorých z vás prínosom, aj keď osobný kontakt to nikdy nenahradí. Touto očistou som previedol asi stovku ľudí. Z mnohých sa po očiste stali iní ľudia. Často významne omladli, váha u niektorých klesla o desať až pätnásť kíl, zmenili svoj životný štýl a uvideli, že ich možnosti sú s troškou disciplíny oveľa väčšie, než bola ich pôvodná predstava.

V tejto súvislosti si spomínam na prípad Valdemara, ktorého trápila necitlivosť v ruke. Od kamarátov sa dozvedel, že mám kontakty na ukrajinských liečiteľov a požiadal ma, či by som tam s ním neskočil. Napriek tomu, že informáciu, ktorú potreboval, som vedel, sme už o pár dní sedeli v lietadle do Kyjeva. Bolo veľmi žiaduce, aby vynaložil úsilie, aby vyhľadal presne toho človeka, ktorému bude veriť. Vo svetle vždy prítomných ilúzií je ukrajinský majster piateho danu bojových umení a špecialista na tradičnú medicínu vždy lepšia voľba než študent, ktorý toho z pohľadu ostatných ešte veľa nedosiahol. Uvedomil som si, že liečiť ľudí bude nesmierne ťažká cesta… Je také dôležité, aby pacient veril svojmu lekárovi a také dôležité, aby vzťah medzi lekárom a pacientom fungoval, že je často úplne jedno, koľko toho viete. Aj keď to znie paradoxne, placebo efekt funguje veľmi dobre.

Valdemar dostal potrebné informácie, ktoré spočívali práve v očiste hrubého čreva. Počas stanovenia diagnózy sa ukázalo, že má veľmi nepravidelnú stolicu, niekedy ju nemal päť až šesť dní a tiež u neho došlo k skokovému nárastu váhy. Hrubé črevo, ktoré bolo naplnené kalom, príliš zaťažovalo chrbticu a narušilo citlivosť v ruke. Avšak po návrate domov Valdemar procedúru celý rok odkladal a namiesto toho hľadal rôznych špecialistov a skúsil všetko možné od akupunktúry čínskych špecialistov až po dlhodobé hladovanie. Jeho stav sa zhoršoval, takže sa nakoniec predsa len rozhodol skúsiť odporučenú procedúru. O krátke tri týždne bol po niekoľkoročnom trápení opäť v poriadku. Po tejto skúsenosti sa stal verným cvičencom Kung-fu, no nadšenie z neho, podobne ako u mnohých iných, postupne vyprchalo.

Valdemarov príbeh bol začiatkom niečoho nového aj pre mňa. Na Ukrajinu som začal jazdiť pravidelne a postupne som sa približoval k dverám tradičnej školy, ktoré sa mi v roku 2013 aj otvorili. Môj vzťah k liečeniu sa prehĺbil, začal som sa učiť, ako robiť masáže a liečil som každého vo svojom okolí, kto prejavil záujem. Niekomu som prikladal pijavice, inému spravil masáž, s niekým absolvoval očistu organizmu, s inými zase intenzívne cvičil. Na Slovensku sme zorganizovali seminár Kung-fu a ozdravných cvičení a založili občianske združenie. Jedným z cieľov občianskeho združenia bol rozvoj a propagácia hirudoterapie na Slovensku.

Ako stúpal záujem o konzultácie a liečenie, často som asistoval Olegovi a Pavlovi pri ich činnosti. Každý z nich mal rozdielny pohľad na liečenie ľudí a vo mne sa rodil prvý konflikt. Pavel zastával prístup, že človek si má pomôcť sám vynaložením vlastného úsilia, pričom pacientom len radil, čo robiť. Oleg naopak vynakladal úsilie, aby ľudom pomohol procedúrou, nielen radou. Dnes ich oboch veľmi dobre chápem a rešpektujem. Pavel mal pravdu v tom, že keď človek vynaloží úsilie, tak sa väčšinou po ceste k zdraviu zmení, zatiaľ čo Olega ľudia viac využívali v nádeji, že sa stane zázrak. Sám som vyskúšal obe cesty a nakoniec som sa rozhodol ísť svojou vlastnou, pri ktorej používam oba vyššie uvedené spôsoby podľa toho, kto sa na mňa a v akej situácii obráti. Cesty na Ukrajinu niečo vo mne zmenili, mal som a dodnes mám dojem, že sa vraciam domov. Neuveriteľná dávka spontánnej, zdanlivo ničím nepodmienenej radosti. Aj keď… moja žena, ktorú som síce stretol v Prahe, pochádza tiež z Ukrajiny.

V roku 2011 som do svojho života zaradil aj jednodňové hladovanie. Naordinoval som si na jeden deň v týždni deň bez jedla, len o vode. Pomocou jednodňového hladovania bolo možné udržiavať výsledok 42-dňového očistenia dlhšie a zároveň ma to pripravovalo na dlhodobé hladovanie, ktoré som absolvoval v roku 2015.

Oleg mi pri ďalšej návšteve Ukrajiny daroval knižku o pijaviciach, ktorú som dal preložiť, pretože som nikde nemohol nájsť o tejto metóde informácie. To bol prvý krok k tomu, ako dať ľuďom možnosť bližšie sa zoznámiť s hirudoterapiou. Veľa materiálu z tejto knihy som upravil a následne použil v roku 2013, keď som vydal akože svoju knihu hirudoterapie. Nemal som to takto v úmysle, no nechal som sa presvedčiť, že je dôležité budovať si určitú autoritu. Dnes sa trochu hanbím za túto nedbalosť a budem rád, keď túto knihu pre jej nepotrebnosť nakoniec uložím do archívu, kam patrí. Splnila svoju úlohu a píšem jej nástupkyňu. Mám databázu ľudí, ktorí si ju kúpili, a všetkým pošlem informáciu o tejto novej knihe, aby si ju mohli prečítať.

V tom čase som používal pijavice aj ako profylaktickú procedúru. Nie veľmi som však rozumel tomu, čo robím. V porovnaní s dneškom som bol úplný amatér, ale s dobrými výsledkami.