15. kapitola: Ruskí učitelia

Rusko patrí do malej skupiny krajín, ktoré vyžadujú vybavenie víz ešte pred príchodom na ich územie. Bezpečnosť v Rusku ja na veľmi vysokej úrovni a s bezpečnostnými opatreniami sa tam človek stretáva naozaj na každom kroku. Víza nie je ťažké získať, len je to nepohodlné a človek strávi hodiny cestovaním a prípravou potrebných dokumentov, takzvaných vízových podkladov. Navyše víza dostanete len na jeden vstup a keď do Ruska cestujte častejšie, ako je to v mojom prípade, celý tento vízový cyklus absolvujete vždy nanovo. Pri poslednej žiadosti mi na potvrdení o cestovnom poistení chýbal dátum, dokedy je toto poistenie platné. Vízový úradník ho teda neprijal a poslal ma domov. Našťastie pobočka banky, v ktorej som mal potrebné cestovné poistenie uzatvorené, sa nachádzala kúsok od vízového centra. Bankový úradník ochotne perom doplnil potrebnú informáciu, zmenu opečiatkoval a podpísal. S radosťou som bežal späť do vízového centra. Ten istý úradník, jeho požiadavka splnená, lenže vyzeralo to tak, že niečo nie je v poriadku. Potvrdenie si niekoľko minút neisto prezeral, chvíľami som mal pocit, že si chce poškrabať hlavu, čo nakoniec neurobil, a po niekoľkých minútach vyhlásil:
“Viete, vyzerá to tak, že ste potvrdenie sfalšovali. Takto to podať nemôžete. Musí to byť celé napísané na počítači. To doplnenie perom tam nesedí.”
“Odkedy písanie perom nie je plnohodnotný spôsob písania?”
Po tejto otázke mi úradník bez slova vrátil vízové podklady a poslal ma preč. Našťastie mi ten istý bankový úradník celé potvrdenie prepísal na počítači. Ušetril som si ďalšiu zbytočnú cestu do Bratislavy. Vízový úradník už dokumenty v tejto forme bez slova prijal a ja som mu poprial pekný deň a poďakoval sa za pomoc pri vybavení žiadosti. Zaskočilo ho to. Možno za tým videl sarkazmus, ale bolo za tým pochopenie. Žiadosť neprijal preto, lebo by mu ju z ambasády pravdepodobne vrátili. Nemal potrebné kompetencie, aby prijal akékoľvek vážne rozhodnutie a v tejto záležitosti bol len prostredníkom medzi cestujúcim a ambasádou, ktorá víza vydáva. Robil svoju prácu najlepšie, ako vedel. Takto som to celé videl.

Svoju ďalšiu cestu do Ruska som sa snažil maximálne využiť, mal som dohodnuté dve školenia. Prvé som absolvoval na ďalší deň po príchode do Moskvy. Na druhom svetovom kongrese hirudoterapeutov som sa stretol s Larisou Tarasovou, ktorá, ako sa ukázalo, je uznávanou špecialistkou na diagnostiku z kvapky krvi. Ide o bezbolestnú procedúru, pri ktorej sa z končeka prsta odoberie kvapka krvi, umiestni sa na mikroskopické sklíčko a pozoruje sa pod mikroskopom. Po mnohonásobnom zväčšení sa v kvapke živej krvi dajú pozorovať určité parametre. Stretol som sa s tým už v minulosti a dlho som hľadal učiteľa tejto metódy. Našiel som niekoľko takzvaných špecialistov, no všetci používali túto metódu, len aby zvýšili predaj toho či iného produktu. Bolo mi jasné, že žiadne objektívne informácie od nich nezískam a budú ma tlačiť do predaja produktov spoločnosti, ktorá túto metódu dokázala využiť pre svoj prospech. S ľútosťou musím povedať, že táto metóda na zvýšenie predaja naozaj funguje. Obyčajný človek nemá absolútne žiadnu predstavu o tom, čo vidí, a je možné mu podať akúkoľvek, pokojne aj vymyslenú, informáciu a o pár minút urobiť zázrak, ktorý ukáže, ako sa použitím určitého prípravku zmení kvalita krvi. Navyše človek vidí pred sebou na monitore svoju živú kvapku krvi a je teda presvedčený o objektívnych výsledkoch.

Podľa prezentácie Larise som získal dojem, že túto metódu používa tak, ako som ju aj aj plánoval používať vo svojej praxi. Na získanie obecnej doplňujúcej informácie o stave pacienta. Školenie malo trvať štyri dni a patrilo do skupiny finančne nákladných školení. Prvý deň som sa učil všetky základy mikroskopického vyšetrenia a pozoroval Larisu pri práci. Názorne mi ukázala rôzne prípady a s každým ďalším pacientom som získaval ucelenejší obraz o tejto metóde, ale aj o pacientoch a aj o samotnom lekárovi.
Larisa prvý deň vyšetrila aj mňa. Pri pohľade na moju kvapku krvi bola veľmi prekvapená. Vraj takú čistú krv pri prvom odbere ešte nevidela. Bola to pre mňa dôležitá informácia z dvoch dôvodov. Ako informácia o mojom dobrom zdraví a tiež ako informácia o tom, že táto metóda ukazuje len aktuálny okamžitý stav zdravia. V nasledujúcich dňoch mi Larisa totiž spravila ešte niekoľko odberov a s každým ďalším sa čistota vnútorného prostredia zhoršovala. Túto skutočnosť sme pripísali zmene prostredia a príjmu inej stravy, ale nebolo to celkom tak. Kvapka krvi sa mení niekoľkokrát za deň a túto svoju domnienku som po svojom návrate domov potvrdil sériou experimentov, pri ktorých som si testoval kvapku krvi niekoľkokrát za deň a pri rôznych typoch denného režimu.

Ale späť k školeniu. Ďalší deň som už prechádzal praktickou prípravou a pod dozorom Larisy som sám prijímal pacientov. Veľmi zaujímavá metóda. Hlavne, keď som uvidel reakcie ľudí, ktorí bezpodmienečne verili mojim slovám. Ja som pritom len opakoval informácie, ktoré som získal v predchádzajúcich hodinách, o pravde ktorých som nebol absolútne presvedčený… Na chvíľu som si vybral rolu robota, ktorý bez overenia prehráva informáciu, učiteľom zapísanú do svojho vedomia. Tretí deň sme sa viac ponárali do hĺbky a ja som si do zošita kreslil rôzne tvary akože baktérií, parazitov a neviem čoho ešte. Už som sa nezdržal a položil zásadné otázky:
“Kto je tvorcom tejto metódy a aké výskumy boli urobené na potvrdenie výsledkov, ktoré sa učím? Kto opísal tvary baktérií a parazitov tak, ako si ich kreslím? Aké sú na danú tému vedecké podklady?”
Ukázalo sa, že len malá časť tejto metódy skutočne prešla potrebnou vedeckou prácou. Množstvo informácií tvorili len závery iných ľudí na základe ich dlhoročných skúseností. Vnútorným pohľadom som zazrel schému celého systému. Vzápätí som zatvoril zošit, ospravedlnil sa a s vysvetlením, že mám veľmi silné nutkanie (ktoré som naozaj mal) ísť do kostola a nejakú dobu tam stráviť osamote, som odišiel. Školenie som prerušil. Domov som sa teda vrátil bez diplomu či iného potvrdenia o ukončení školenia. Rozhodol som sa však, že budem hľadať ďalej, s touto metódou som určite neskončil. Predčasným ukončením školenia som získal voľný deň, ktorý som vyžil na návštevu predovšetkým cirkevných pamiatok a pešo som po Moskve nachodil veľa kilometrov. Mal som tak možnosť zistiť, že Moskva je veľmi chladné mesto a to počasím aj atmosférou. Dúfal som, že tam nebudem musieť chodiť príliš často.
Pod mikroskopom je v kvapke krvi naozaj vidieť množstvo informácií. Je tam niekoľko základných parametrov, ktoré sa dajú ľahko a už o pár minút prečítať. Je to však len doplňujúca informácia o aktuálnom, podotýkam aktuálnom, stave pacienta, ktorá sa navyše neustále mení v závislosti od mnohých okolností. Podľa môjho názoru a skúseností je táto diagnostická metóda výrazne zveličená a často sa vyvodzujú veci, ktoré môžu mať úplné iný charakter. Obyčajný mikroskop nemá potrebnú kapacitu zväčšenia, aby bolo možné vidieť detaily jednotlivých, príliš malých elementov. Toto dokáže len elektrónkový mikroskop, ktorý stojí milióny, a v každej krajine je ich len niekoľko vo veľkých laboratóriách. K tejto téme poznamenám, že metódu diagnostiky kvapky krvi používam a som rád, že som mal možnosť bližšie sa s ňou zoznámiť. Používam ju však len na získanie doplňujúcej informácie alebo na potvrdenie stanovených záverov.
Dodatok ku kvapke krvi
Zdá sa mi, že veľkú časť diagnostiky z kvapky krvi vyvrátim alebo prinajmenšom spresním. Mnoho ľudí mi bude za to „vďačných“. Urobil som experiment, pri ktorom som zámerne prekyslil organizmus (vyprážaný syr, hranolky, coca-cola a čokoláda) a pichol sa do prstu. Kvapka krvi bola podľa očakávania hotová katastrofa a skoro každý terapeut, ktorý používa túto diagnostickú metódu, by ma už odpísal a vyrozprával mi dlhý príbeh o tom, ako zle je na tom moje zdravie. Lenže ja ako človek zvedavý som sa pichol aj do prstu na nohe a tam sa, na môj veľký údiv, ukázala skoro ideálna krv. Jeden a ten istý človek, rovnaký čas a krv ako u dvoch rôznych pacientov. Tento experiment som následne viackrát zopakoval.

Viacerým špecialistom v tejto oblasti som o svojom experimente povedal a opýtal sa ich, aký na to majú názor. Pravdepodobne som trafil klinec po hlavičke, pretože ich reakcie boli od úplného údivu až po bezmocnosť k danej téme sa vyjadriť. Všetci však povedali, že si takýto experiment sami urobia, pretože je to naozaj revolučná informácia.

Na základe tejto skúsenosti som vytvoril hypotézu a pripravil skupinový experiment na jej potvrdenie. Hypotéza spočíva v tom, že prsty na ruke, pretože sú plochou malé a málo sa hýbu, ukazujú viac na aktuálny potenciál procesov v organizme a fungujú ako určité úložisko, kam sa vytesňuje krv so zhoršenou cirkuláciou. Noha je neustále zaťažovaná, a teda aj práca krvi bude tejto záťaži zodpovedať. Pri takej krvi, ako som mal v prste na ruke, by noha asi odumrela. Myslím si, že až vtedy, keď bude obraz krvi na prste ruky aj na prste nohy rovnaký, získame hodnotu, ktorá odráža skutočný aktuálny celkový stav krvi v organizme. Ďalšia malá revolúcia, ktorá môže zasiahnuť tisíce ľudí. Uvidíme.

13. kapitola: Extrasens

Pri jednej z mojich návštev Moskvy som sa stretol s Marsom, ktorý sa dlhé roky zaoberal ľudovým liečiteľstvom. Usmievavý človek kaukazského pôvodu tam predával svoj biorezonančný diagnostický prístroj, pretože v sebe objavil schopnosť diagnostikovať človeka pomocou psychotronických schopností. V miestnosti bolo viacero ľudí, ktorí sa medzi sebou rozprávali, ja som sa, sediac na stoličke, v tichosti modlil. Okolie som si všímal minimálne, len ho registroval a do rozhovorov som sa nijako nezapájal. Zrazu sa Mars otočil ku mne a bez opýtania ma začal diagnostikovať. Prítomnosť jeho zameranej pozornosti som výrazne cítil a bolo zjavné, že schopnosti, o ktorých hovoril, naozaj mal. Kričalo tu však jedno ale. Podobné schopnosti dávajú človeku určitú informáciu, napríklad o aktuálnom stave systémov v organizme. Túto informáciu treba preložiť do ľudského jazyka a v tomto prípade Mars, podobne ako mnohí iní, doplnil informáciu o svoje vlastné nápady a vlastný cieľ a týmto prejavom egoizmu ju úplne znehodnotil.

“Si strašne slabý, vôbec necvičíš a to je problém,” boli slová, ktorými začal konverzáciu. Okrem toho, že sa týmto útokom snažil získať dominantné postavenie, v jednej vete ukázal aj to, akým je človekom. Spojil vnútornú informáciu so svojím logickým myslením a predstavil mi svoju ilúziu o mne. Zostal som pokojný a modlil sa ďalej. Mal som za sebou dvojhodinové ranné cvičenie, v tejto veci sa naozaj netrafil. Cvičím bojové umenie a nie kulturistiku, ľudia druhých často podceňujú. Na druhej strane vyzerať ako slabý je niekedy veľká výhoda, pretože mnoho ľudí vám ukáže svoju pravú tvár. Ďalej sa do diagnózy sčasti trafil, aj keď ju zbytočne zveličil. Bol som na pracovnej ceste a zmena prostredia ovplyvnila funkciu hrubého čreva, takže nebol dôvod pre paniku, aj keď podľa Marsovho výrazu v tvári a seriózneho tónu hlasu sa jednalo o ťažký problém. Bolo zjavné, že mu táto schopnosť videnia v živote priťaží. Vďaka nej môže napáchať ešte viac hriechov ako doposiaľ.

To, čo mnohí nazývajú darom, je v skutočnosti len ďalšou skúškou, teda prekážkou, ktorá má človeka zastaviť na ceste k duchovnému životu. Pre mnohých je to aj ďalší klinec do truhly a pre niektorých dokonca posledný. Ak sa človek nestal duchovne čistým ešte pred tým, ako sa uňho podobné schopnosti prejavili, je veľmi pravdepodobné, že cesta k tejto čistote bude dvakrát zložitejšia. Drvivá väčšina ľudí považuje tieto prejavy za prejav duchovnosti, ale v skutočnosti je to len prejav tenkého materiálneho sveta, ktorého významom je človeka udržať čo najdlhšie v materiálnom svete. Je však ťažké povedať nie takým iluzórnym privilégiám. Ľudia prosto milujú mágiu a rôzne jej prejavy. Cenou, ktorú človek nakoniec úplne zbytočne zaplatí, je často jeho vlastný život. Jeden z dôvodov, prečo som si vybral prácu s pijavicou lekárskou, je ten, že nemusím používať žiadnu mágiu. Stačí využívať dostupné poznatky a naberať skúsenosti. Materiálne materiálnemu a duchovné duchovnému.

11. kapitola: Odpustenie

Ozvala sa mi žena, ktorá mala záujem o školenie hirudoterapie. Rebeca chcela praktikovať liečenie pijavicami vo Veľkej Británii. Už pri výmene prvých mailových správ bolo cítiť určité spojenie, rovnakú vlnovú dĺžku. Dohodli sme podrobnosti a ja som sa pripravoval na ďalšie školenie v anglickom jazyku. Každé školenie v cudzom jazyku je náročné a je potrebné sa dobre pripraviť hlavne z hľadiska terminológie. Pri ďalšom kontakte sa však ukázalo, že Rebeca plynule hovorí rusky, a tak som sa s ňou dohodol, že školenie urobíme v tomto jazyku. Oba jazyky som ovládal približne na rovnakej úrovni, no angličtinu som posledné roky používal málo a potreboval by som trochu praxe.

Pri stretnutí mi hneď bolo zrejmé, že Rebeca mala sériu zdravotných problémov, a teda že sa okrem školenia budeme venovať aj jej zdraviu. Vo svoje praxi sa neustále stretávam s tým, že ľudia, ktorí liečia iných, sami trpia zdravotnými problémami a niektorí aj dosť vážnymi. Zastávam názor, že ten, kto lieči iných, by mal predovšetkým liečiť seba, ak to jeho zdravotný stav vyžaduje. Už v stredoveku platilo, že ak je lekár chorý, nie je to dobrý lekár. Samozrejme sú diagnózy, pri ktorých už sa nedá celkom pomôcť, no veľkú väčšinu zdravotných problémov ľudia neriešia len preto, že to nepovažujú za dôležité a naučili sa s nimi žiť. Školenie sa začalo a ja som cítil silnú bariéru. Považoval som ju za jazykovú bariéru, ale ukázalo sa, že problém je hlbší. Pri školení som si pripadal viac tolerovaný ako vyučujúci. Napriek tomu sme zvládli prebrať materiál podľa harmonogramu. Večer som Rebece spravil masáž spolu s aplikáciou pijavíc, a potom v súkromí som sa zamyslel.

Ten prípad mi vŕtal hlavou. Ak sa Rebeca neprišla učiť, prečo potom prišla? Jediné čo mi napadalo, bolo, že prišla za pomocou, o ktorej možno ani sama nevie. Keď človek lieči druhých, otvára tým dvere a stáva sa prístupným každému, kto hľadá to, čo mu liečiteľ môže poskytnúť. Občas si myslím, že vďaka tejto ceste stretávam aj ľudí, s ktorými sme si z minulých životov ostali niečo dlžní a touto formou sa vyrovnávame. Je to len moja teória, intuitívne ju však vnímam ako pravdu. Na druhej strane viem, že v živote dostávame odpovede na naše otázky, okrem vnútorného pochopenia, určitého precitnutia, aj prostredníctvom druhých ľudí a situácií, ktoré prežívame. Keď je človek pozorný, odpoveď nájde a keď tieto veci chápe, začína vidieť, že raz za čas sa stáva ten, kto sa pýta súčasne tým, kto odpovedá. Sadol som si teda do meditácie a zadal otázku, ako jej pomôcť. Už onedlho som jasne uvidel, že to, čo jej pomôže, je odpustenie. Ešte chvíľu som sa touto informáciou zaoberal, až som nadobudol istotu, že to tak naozaj je. K tomuto by som chcel dodať, že v tom čase som ešte využíval niektoré techniky, od ktorých som neskôr upustil, pretože daň za takéto možnosti je príliš veľká, čo som vtedy ešte nevedel.

Na druhý deň ráno som zvažoval, ako začať rozhovor. Je ťažké takéto veci ľudom vysvetliť, no v danej situácii som sa rozhodol konať priamo a rovno som sa opýtal, či taký problém môže mať, pretože všetko tomu nasvedčuje. Rebeca mi rozpovedala svoj príbeh a v závere potvrdila: “Áno, nedokážem odpustiť, je ťažké si to priznať, ale naozaj to nedokážem.” Ani ma to neprekvapilo. Jej zdravotný stav sa už po prvej procedúre výrazne zlepšil, lenže ja som na ňu apeloval, aby porozmýšľala nad odpustením. Snažil som sa jej vysvetliť, že aj keby sa jej vrátilo zdravie a bude sa cítiť dobre, nevyrieši to skutočný problém a jej úlohou je nájsť cestu, ako odpustiť. Navyše situácia, ktorú popisovala, bola dávnou minulosťou, a teda zbytočným kameňom zášti na jej duši, ktorý naozaj netreba vláčiť celý život so sebou.
Písaním o Rebece som si pripomenul poučný príbeh, ktorý som v minulosti čítal. Opisuje, ako starý liečiteľ sedel so svojím učeníkom na záhrade a rozprávali sa. Znenazdajky mu starec povedal: “Choď urobiť čaj, čoskoro k nám prídu významní hostia.” Už onedlho sa naozaj v diaľke objavil stúpajúci prach od cválajúcich koní, ktoré sa približovali smerom k starcovmu obydliu. Ukázalo sa, že návštevníkom nie je nikto iný ako najvyšší správca daného regiónu, ktorý ochorel a stratil zrak. Po privítaní hovorí starec správcovi:
“Viem, prečo si prišiel, ale nemôžem ti pomôcť.”
“Ako je to možné? Veď si vyhláseným liečiteľom široko ďaleko a pomáhaš aj tam, kde sa to zdá byť nemožné.”
“Počas svojej vlády si urobil veľa zlých vecí,” povedal starec a pokračoval: “Ako odplatu za svoje skutky si stratil zrak. Vnútri si stále ten istý človek. Neľutuješ svoje skutky, ale ľutuješ seba a svoje zdravie. Keď ti vrátim zdravie, budeš ďalej robiť to isté, čo aj predtým a ublížiš mnohým ľuďom. Keď pochopíš, čo som ti povedal a vnútorne sa zmeníš, vráť sa.”

Každý človek je svojím spôsobom vládcom, je správcom svojho života a rovnako ovplyvňuje mnoho životov vo svojom okolí. Takmer každý z nás ubližuje sebe aj svojmu okoliu. Pomáha vytvárať podobné príbehy ako ten, aký žije Rebeca, a často je k tomuto konaniu slepý. Ak človek nehľadá dobro, ak nehľadá, ako vnútorne rásť, nikdy nenájde šťastie. Nikto nemôže človeku ublížiť tak veľmi, ako si človek ubližuje sám, preto je človek sám sebe najväčším nepriateľom. Rezignovať nad svojimi chybami je takmer totožné, ako vzdať sa možnosti žiť. Toto rozhodnutie môže urobiť iba človek sám.
Mnoho ľudí, ktorých stretávam, nedokážu odpustiť. Zášť ich vnútri pomaly, ale isto, spaľuje a každým dňom sú bližšie k smrti, bližšie k posledného súdu, po ktorom už nebude možné urobiť nič. Človek má jedinú a jedinečnú možnosť napraviť svoje chyby len počas života. Ak túto možnosť nevyužije a bude sa držať svojich nedostatkov až do posledného dychu, tak posledný dych bude preňho horkým stretnutím s pravdou premárneného života. Toľko rokov som usiloval o to, aby som sa naučil, ako liečiť ľudské telo, až som jedného dňa pochopil, že skutočná pomoc človeku je ďaleko zložitejšia otázka, na ktorú sa aj pomocou tejto knihy, môjho pochopenia a referenciami na iné zdroje snažím odpovedať. Svoju cestu životom však musí prejsť každý človek sám a všetko, čo píšem, píšem len ako inšpiráciu pre hľadajúcich na ceste poznania.

9. kapitola: Rok bolesti

V bojovom umení som dosiahol ďalšiu métu a stal sa majstrom prvého danu. Na tréningu som si počas cvičenia všimol problémy s dychom u jedného zo študentov. Zdalo sa, že pri intenzívnejšom cvičení každú chvíľu odpadne. On sám si z toho nič nerobil. Bol bojovník až do kosti a vôľou potláčal prejavy vznikajúcej choroby. Prosto to predýchal a išiel ďalej. Poslal som ho k doktorovi na prehliadku, presvedčený, že niečo nie je v poriadku. Objavili mu pomerne veľký nádor na pľúcach a navrhli okamžitú operáciu. On si zobral čas na rozmyslenie, pretože mu druhú stranu pľúc už v detstve operačne odstránili. Videl len dve riešenia svojho stavu. Dlhodobé hladovanie, alebo operácia. Vybral si hladovku. Vedel, že je to risk, ale pevne sa rozhodol podstúpiť ho.
Medzitým som odletel do Vietnamu. Korene školy bojového umenia, ktoré som sa učil, sú vo Vietname a naskytla sa mi príležitosť mesiac tam pobudnúť so staršími učiteľmi. Išiel som sa učiť a vedel som, že to bude náročné. Na východe používajú drsné praktiky pre výchovu nového pokolenia študentov a ani v tomto prípade to nebola výnimka. Skoro pri každej príležitosti sa vytvárala situácia zameraná na prejav egoizmu študenta, a potom nasledoval trpký pohárik pravdy, ak študent situácii podľahol. Po celý čas som sa držal. Až krátko pred koncom som v jedno ráno pristihol sám seba, ako si v myšlienkach balím veci a pripravujem sa na odchod. Bol som rozhodnutý ísť domov, mal som dosť psychického tlaku, bol som nevyspatý a unavený. Nakoniec som si to však rozmyslel a vydržal do konca.
Počas návštevy Vietnamu som si všímal hlavne kultúrne rozdiely a videl, že bojové umenie je u nich priamo spojené s duchovnou cestou a filozofiou. Omnoho viac, ako som bol zvyknutý u nás. Oči tamojších študentov akoby svietili a všetci vyzerali ako spokojní a šťastní ľudia. Táto informácia vo mne utkvela a po svojom návrate som ju do hĺbky rozoberal.

Bol začiatok roka a rozhodol som sa hladovať spolu s mojím študentom, ktorému zistili ten nádor na pľúcach. On už bol pripravený začať a ja som dlhodobé hladovanie stále odkladal. Aj keď som sa už niekoľko rokov podroboval jedno až päťdňovému pravidelnému hladovaniu, myslel som si, že na dlhodobú hladovku ešte nedozrel čas. Bola to ideálna príležitosť navzájom sa podporiť a získať ďalšiu skúsenosť. Hladoval som tridsať dní. Môj študent asi dvadsaťpäť dní, čo bolo málo, ale stále lepšie ako nič. Nádor mu síce nezmizol, ale jeho stav sa stabilizoval a dýchanie bolo opäť v poriadku. Počas hladovania sa výrazne zmenil. Zmenila sa mu chuť aj celkové vnímanie, telo aj psychika sa mu výrazne uvoľnili a on pochopil, čo to naozaj znamená uvoľniť sa. Operácia u neho dodnes nebola potrebná. Stále cvičí a raduje sa zo života. Teraz už samostatne hladuje podľa potreby a z tejto praktiky si urobil záľubu. K jeho prípadu by som ešte rád doplnil fakt, že po operácii, ktorú v detstve prekonal, bola operovaná oblasť veľmi citlivá na dotyk. Keď sa niekto postihnutého miesta dotkol, či už deti alebo manželka, vždy sa strhol v obrannom reflexe. Tento problém pretrvával viac ako dvadsaťdva rokov a už sa s ním naučil žiť. Odvtedy, ako som mu na postihnuté miesto priložil pijavice, problém zmizol. Trvalo to krátkych štrnásť dní a predstavovalo to dve alebo tri aplikácie pijavice lekárskej.

Teraz k mojej skúsenosti s dlhodobým hladovaním. S preventívnym hladovaním, ako som už spomínal inde, som začal v roku 2011. Zvykol som pravidelne hladovať jeden deň v týždni. Občas som pridal niekoľkodňové hladovky, od dvoch do piatich dní. Podstúpil som množstvo takýchto krátkodobých hladoviek. Skúsenosť s tridsať dňovým hladovaním bola pre mňa nová a môžem povedať, že veľmi prekvapivá. Počas tých tridsiatich dní bez jedla som nemal žiadne problémy, dokonca ani jednu krízu, ktoré obvykle sprevádzajú dlhodobé hladovanie. A moje telo sa zmenilo. Omladlo. Všetko zbytočné sa spálilo a ja som s uspokojením pozoroval, ako veľa toho človek s trochou disciplíny dokáže. Vtedy som ešte netušil, ako sa mi táto skúsenosť neskôr zíde.

Počas hladovania som nadlho vypadol z kruhu priateľov. Jedného dňa stál pri mojich dverách kamarát s manželkou. Ako u nás býva zvykom, pripravil som pohostenie a na prípitok otvoril fľašku dobrej hruškovice. Sám som už niekoľko mesiacov nepil a pohárik ma potešil. Vôbec som netušil, čo to so mnou môže urobiť po hladovke… Netrvalo dlho a fľaška bola prázdna, tak sme spolu s návštevou vyrazili von a ocitli sa na miestnej diskotéke. Tam sme si objednali ďalšie pitie. Onedlho za mnou stál akýsi namakaný chlapík a mal nepríjemné poznámky. Napätie prerástlo v konflikt a v ďalšej sekunde vzduchom lietali rany. Prvý úder chlapíka som videl akoby spomalene a bez toho, aby som narušil jeho trajektóriu, zablokoval som ho a trhnutím mu dodal potrebnú energiu v rovnakom smere, čím úder získal väčšiu silu a chlapík stratil kontrolu. Ako superman s rukou natiahnutou pred sebou odletel medzi stoličky v pozadí. Dodalo mi to guráž a začal som sa meniť na zviera spoliehajúce sa na inštinkt. Ľudí, ktorí sa ku mne približovali, som hodnotil len z pohľadu ich pohybu, nevidel som ľudí, len ich pohyb. Automaticky som prepočítaval ich ďalší krok či gesto a pri prvom pokuse dotknúť sa ma, som všetkých s ľahkosťou odhadzoval do strán. Ďalší protivník šiel k zemi, ale už som to len nepozoroval, zrazu som sa na neho vrhol a snažil sa ho uzemniť. Vzápätí som pocítil, ako moje ruky z oboch strán zovreli (ako som neskôr zistil) prítomné čašníčky a ťahali ma preč. Aj napriek tomu, že som mal nepoužiteľné ruky, kolenom som fixoval protivníka k zemi, takže sa nemohol pohnúť. Vošiel do mňa amok. Celé telo sa mi naplnilo dosiaľ nepoznanou silou. Vnímal som ju v každej svojej bunke. Priam s ľahkosťou som vstal a do strán odhodil všetkých, ktorí ma držali. Potom nastalo ticho. A keď som otvoril oči, ležal som na zemi pofŕkanej krvou a všade pobehovali ľudia. Pomaly som vstával a snažil sa zorientovať v situácii. Vyzeralo to tak, že som dostal zásah a stratil vedomie. Skupinky ľudí sa horlivo dohadovali, čo ďalej. Niekto kričal, že ma zabije. Niekto iný zavolal na políciu. Na odporúčanie niekoho ďalšieho som radšej odišiel. Na čerstvom vzduchu som zrazu akoby zázrakom vytriezvel. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Zvažoval som, ktorou cestou sa vydať a rozhodol sa pre odbočku do lesa. V momente som splynul s prírodou. Akoby ma objala, prichýlila, akoby sme boli jedno. Cítil som pôdu po nohami a cez ňu neobyčajné prepojenie s celým okolím. Všetko vnímanie sa mi zostrilo a opäť som pocítil, ako ma vedie nejaká sila. Ukazovala mi cestu, ktorou ísť. V diaľke som začul zvuk auta, bolo zrejmé, že ma hľadajú. Ale nenájdu, pomyslel som si.

Zo zranení som sa liečil skoro dva mesiace. Fyzické zranenia neboli ťažké a tržné rany o pár týždňov bez následkov zmizli. Horšie to bolo s dušou. Nevedel som presne, čo sa stalo, ale to, čo sa stalo, bolo za hranicou prijateľných možností. Aj napriek tomu (alebo práve preto), že som sa dlhé roky učil bojové umenie, nikdy som sa nezvykol biť a už vôbec nie opitý.
To, ako sa roky tréningu prejavili v praxi, ma nesmierne prekvapilo. Silu, ktorú som cítil, som nikdy predtým nezažil. Vnútorne som prežíval ukrutnú bolesť. Celý život sa učím, aby som ľudom pomáhal, a hľa, stratil som kontrolu nad sebou a sila si vzala svoje obete. Uvedomoval som si, že za každý morálny ústupok zaplatím. Taká je daň za cestu, po ktorej idem. Bol to taký vnútorný dereš, na ktorom som priviazaný bezmocne ležal a páni s bičom ma neľútostne bičovali a spôsobovali mi bolesť, pred ktorou nebolo úniku. Po tomto zážitku som si naivne sľúbil, že viac chýb už robiť nebudem a pevne sa rozhodol: “Posledná kvapka, s pitím je koniec!” Nebol.
Zanedlho ležalo v schránke predvolanie na políciu. Niekto ma anonymne udal. Nevedel som, ako budú prípad kvalifikovať, a tak som si pre istotu pobalil veci do väzenia, hlavne knihy, aby som sa mal z čoho učiť. Na polícií som sa dozvedel, že sa nikomu nič nestalo, najviac zranený som bol ja. Neprimeraná obrana a výtržníctvo. Dali mi pokutu. Neuveriteľné, ale vyšmykol som sa!
Už onedlho prišla horšia správa. Škola, v ktorej som pôsobil, sa menila a ja som nesúhlasil s novým smerovaním. Zmeny boli také razantné a silné, že zasiahli prakticky všetkých cvičencov. Každý deň som sa začínal viac a viac trápiť. Pociťoval som obrovskú vnútornú bolesť. Toľko rokov, toľko úsilia, zodpovednosti a čo teraz? Aká bude budúcnosť? Ďalšia ilúzia sa rozpadala na prach. V hrudi som cítil tlak, ktorý ma šiel roztrhnúť. Ten stav trval niekoľko mesiacov. Telo bolo v poriadku, no ten tlak neprestával. Mal som strach o srdce. Našťastie prišiel na návštevu Oleg. Problému rozumel a pomohol mi. Tlak ustúpil, cítil som sa opäť lepšie.
Po tomto zážitku som sa intenzívne začal zaoberať bioenergetikou, systémom čakier, meridiánov a hľadaním pochopenia lásky. Uvedomil som si totiž, že počas takej náročnej životnej cesty som akosi zhrubol a necítil takmer žiadnu lásku. Srdečné centrum dostalo zabrať a láska bola najlepším liekom, aj keď som úplne nevedel, čo si mám pod pojmom láska predstaviť.
Všetka bolesť, ktorú som prežil, priniesla svoj výsledok. Jedného dňa som išiel z tréningu a zatočila sa mi hlava. Možno som trochu viac trénoval, vyspím sa a ráno bude všetko v poriadku, pomyslel som si a viac to nerozoberal. Lenže ráno, hneď ako som vstal z postele, som do nej naspäť spadol. Hlava sa mi točila ako kolotoč. Neprestávala s tým ani ďalšie dni. Po dlhej dobe som sa vybral k lekárovi, potreboval som rýchlo stanoviť diagnózu, aby som vedel, na čom pracovať. Keď som vstúpil do čakárne plnej ľudí, neveril som vlastným očiam. K lekárovi sa nebolo možné dostať.
“Príďte zajtra, je nás málo, nestihli sme ešte obslúžiť pacientov zo včera. Ak nie ste akútny prípad, čo sa zdá, že nie ste, čakajte ako ostatní.” Čakal som. Keď som sa konečne dostal k lekárovi, k mladému chalanovi, ktorý len nedávno skončil školu, vyšetril ma za tri minúty. Pochopil som, možno preto, že som bol naučený pracovať s pacientmi, že mu bolo úplne jedno, čo so mnou bude, hlavné bolo, aby som uvoľnil miesto ďalšiemu čakajúcemu. Nakoniec sme sa dohodli na ďalších vyšetreniach pomocou CT a röntgenu. Obidva prístroje ukázali na dobrý zdravotný stav. Lekár mi dal nejaké lieky na uvoľnenie a poslal ma domov. Neuľavilo sa mi. Moje problémy pretrvávali, dokonca sa zhoršovali. Celý cirkus trval už štrnásť dní, cítil som sa stále horšie a horšie. Bral som lieky a hlava sa točila ešte viac. Navyše sa objavil silný šum v uchu. Chytalo sa ma zúfalstvo. Snažil som sa objednať k lekárovi, ale najbližší termín bol až o niekoľko mesiacov. Zavolal som svojho staršieho učeníka a odovzdal mu rady, čo robiť, ak neprežijem (!).
Nemalo to význam. Ani moje zúfalstvo, ani ich lieky. Vzal som svoj život do vlastných rúk a prestal jesť. Po siedmich dňoch hladovania ustali všetky symptómy. Už po jednom týždni som sa cítil viac-menej zdravý! Nakoniec som hladoval dvadsaťosem dní a zdravie dal úplne do poriadku. Ešteže sa mám! Vzápätí ma však pochytili veľké bolesti v krížoch. Na magnetickej rezonancii sa potvrdil môj predpoklad. Mierne vytečené jadro platničky. Nemohol som cvičiť. Do toho mi kolega pri osvojovaní si manuálnych techník trhol rukou a niečo urobil s ramenom, takže ani rukou som už nemohol hýbať. Začínal som toho mať dosť. Aplikoval som pijavice a po pár týždňoch bola ruka opäť v poriadku. Zmenil som cvičenia a kríže prestávali bolieť. Bol som plne funkčný, aj keď na tú platničku si budem musieť dávať už pozor.
Zrazu sa mi rozsvietilo. Na niečo som prišiel. Všetka bolesť, ktorú som prežil a všetky problémy, ktoré sa stali, mali jeden hlavný dôvod. Rozbiť moje ilúzie. Bolesť a trápenie tu boli preto, aby som sa naučil vidieť a rozlišovať to, čo je zdanlivo dôležité (teda nedôležité) od toho naozaj dôležitého a aby som rozoznal ilúziu od pravdy. Prakticky všetku bolesť som prežil len preto, že som považoval za dôležité niečo, čo dôležité v skutočnosti nebolo. Moje chápanie bolo príčinou bolesti a to bolo horké zistenie, ktoré ma priviedlo k pochopeniu porekadla: “Prajem ti sedemkrát spadnúť a sedemkrát vstať.”

7. kapitola: Bez správnej diagnózy pijavice nemusia pomôcť

Keď som si už na ťažký život zvykol, začalo sa mi viac dariť. Vo všetkom, okrem občasného pitia. V bojovom umení som dosiahol nové horizonty a robil cvičenia, o ktorých som ani nesníval, že môžu existovať. Pacienti za mnou začínali jazdiť z celého Slovenska a okrem toho začala fungovať aj masáž. Po piatich rokoch praxe som ju zrazu vnímal ako úplne novú metódu. Citlivosť rúk bola iná a výsledok ma často prekvapil viac než samotného pacienta, aj keď je asi lepšie povedať, že to bola kumulácia výsledkov. Každý pacient vníma len sám seba, ja som sa naučil vnímať situáciu ako celok a ako celok bola naozaj prekvapivá. Formoval som sa.
V starých tradičných školách prebieha výuka tak, že sa človek najskôr učí všetko a nie veľmi do hĺbky. Potom urobí výber a začne sa špecializovať na určitú oblasť. Ja som dozrel a vybral si Čchi-kung a hirudoterapiu ako metódy, ktoré budem do budúcna rozvíjať až do úrovne, na akú dosiahnem. Hneď po tomto rozhodnutí som zorganizoval prvé školenia hirudoterapie, väčšinou individuálne, pre jednotlivcov alebo malé skupiny záujemcov.
Na masáž sa objednal pacient trpiaci bolesťami chrbta, problémami s dýchaním a chronickou nespavosťou, ktorú dlhodobo riešil tabletkami na spanie. Po úvodnej diagnostike a masáži som mu navrhol cvičenie Čchi-kungu. Prijal to ako dobrý nápad. Jeho telo bolo slabé, koordinácia prakticky žiadna a navyše problémy s dýchaním cvičenie aj cvičenca výrazne obmedzovali. Ubehli prvé dva mesiace pravidelnej terapie a pacient mi s radosťou v očiach oznámil, že vysadil tabletky na spanie a že má znovu radosť zo života. Pracovali sme spolu ešte zopár mesiacov, pacient zosilnel a naučil sa správne dýchať. Potom sa prestal ozývať, čo je väčšinou dobrá správa. Po niekoľkých rokoch som ho stretol na ulici, ponáhľal sa, nevidel ma, ale vyzeral, že je vo veľmi dobrej kondícii. Mal som radosť. Pomiešanú ešte s čímsi trpkým. V praxi sa často stretávam s tým, že pokiaľ človeka niečo bolí, kontakt je intenzívny. Keď bolieť prestane, ľudia na vás zabudnú a roky sa neozvú.
Prečo to spomínam?
V rovnakom období ako tento pacient prišla ku mne aj Lucka z Popradu. Manželka a matka dvoch detí, človek s otvoreným srdcom. Zažívala takzvaný syndróm vyhorenia. Intuitívne ju to ťahalo k pijaviciam, tak sme si dohodli stretnutie. Po posúdení všetkých okolností som navrhol terapiu pijavicami odložiť alebo použiť iba malé množstvo pijavíc ako podpornú terapiu a viac sa zamerať na očistu organizmu a praktiky Čchi-kung. Už o pár mesiacov som vo dverách uvidel nového človeka! Jej manžel dokonca, keď pozoroval, ako rýchlo a vysoko vyletela, vyjadril obavu, či to nebude len krátkodobá eufória a či prípadný pád naspäť nebude o to viac bolestivý. Absolvovali sme niekoľko stretnutí a pri každom ďalšom som videl iného človeka, ktorý zažíva radosť a objavuje svoje vnútorné možnosti. Pred písaním tohto textu som rozmýšľal, či tento príbeh uvediem alebo nie a zamyslel sa nad tým, ako sa asi má dnes. Vycítil som, že sa čoskoro ozve. Prešiel deň. Zazvonil telefón. Na druhom konci radostný hlas plný energie a šťastia: “Haló, tu je Lucia z Popradu. Dlho som vás nevidela.” A tak som sa dozvedel, že Lucia začala robiť masáže, poradovník má na desať dní dopredu plný a žiari ako hviezda na nebi. Mäkko a príjemne. V telefónnom hovore sme zdieľali spoločnú radosť z toho, že sme, že existujeme.
Toto je zmysel mojej práce. Môjho poslania. Vždy s radosťou vítam, keď sa z bývalého pacienta stane zdravý človek a naše ďalšie prípadné stretnutia nie sú o riešení chorôb a životných ťažkostí, ale o zdieľaní nekonečnej radosti z bytia a z nových poznatkov.

Tieto dva príbehy uzdravenia sú, aj napriek určitej podobnosti, veľmi rozdielne. V prvom prípade som za svoju prácu požiadal o desať euro za hodinu, aj napriek tomu, že pacient na návštevy jazdil v luxusných autách a určite nemal finančné problémy. V druhom prípade to bola rodina, ktorá nemala financií nazvyš, patrila skôr k tým skromnejším, ale napriek tomu sedenie stálo okolo štyridsať euro za hodinu. V prvom prípade sa pacient snažil zo mňa urobiť svojho osobného trénera a myslím, že si nikdy neuvedomil, že čiastka, ktorú som si vzal, bola čisto symbolická a nehrala pre mňa žiadnu rolu. Z jeho pohľadu sa jednalo o službu, za ktorú si zaplatil a ktorú si môže kedykoľvek kúpiť znovu. V druhom prípade bola čiastka natoľko vysoká, že Lucia vždy rozmýšľala, či je naozaj potrebné za mnou ísť a keď už prišla, vždy si zobrala maximum poznania, ktoré potom doma realizovala. Podľa toho boli aj u každého z nich výsledky trochu iné.
Na tréningoch, ktoré som viedol, bola situácia podobná, každý študent si myslel, že zaplatením poplatku za tréning sme vyrovnaní a to bez ohľadu na to, že za nájom telocvične som dlhé roky doplácal zo svojich peňazí.
Podobných experimentov som robil veľa. Často som prijaté peniaze od jedného daroval druhému, niekedy som peniaze nevzal a poprosil ľudí, nech ich použijú na pomoc iným, ale aj tu väčšina videla pomoc iným len v kruhu vlastnej rodiny. Videl som, že peniaze ničia vzťah ľudí a čistotu pomoci medzi tým, kto pomáha a tým, komu sa pomáha. Jeden si pri platení dokazuje svoju nadradenosť, druhý skrýva horkosť či ľútosť nad platením a podobne. Väčšina ľudí si nevie predstaviť, že za to, čo dostávajú, sa nedá zaplatiť peniazmi, ale že jedinou odmenou je dosiahnutie výsledku, zdieľanie radosti, žitie šťastného života a pomoc iným. Na základe týchto skúseností som zmenil prístup k ľudom aj študentom. Tréningy som začal viesť bezplatne. V tom zmysle, že som za ne ja sám nebral žiadne peniaze a študenti sa len vyzbierali na zaplatenie nájmu telocvične. Jediné, čo som od nich vyžadoval, bolo, aby sme si navzájom plnili svoje povinnosti. Ak sa prišli učiť, nech sa učia, ak liečiť, nech sa liečia. Inak sme všetci len strácali svoj drahocenný čas. Ich pohľad sa zmenil, začali viac vidieť to, čo je dôležité a náš vzťah začal byť čistý, nepoznamenaný finančnými transakciami.

Darilo sa mi, dôležité však bolo nezaspať na vavrínoch, nezastaviť sa na dosiahnutom bode, ale ísť ďalej, až kým človek nenájde to, čo v živote skutočne vo vnútri svojej duše hľadá.

Postupne som zoraďoval všetky materiály týkajúce sa chovu pijavíc. Bolo jasné, že v tomto nám nikto nepomôže. Zdá sa, že technológia chovu pijavíc patrí do skupiny rodinného alebo firemného tajomstva. Skladal som mozaiku z kníh, videí, rozhovorov, intuície a tvorivosti. Nechal som vyrobiť prvé akvária, nakúpil drahú techniku na čistenie vody, objednal pijavice z rôznych krajín a založil svoj prvý experimentálny chov.