5. kapitola: Ruská baňa

Na pražskom chodníku stála dodávka so slovenskou ŠPZ. Bola plná vecí, ktoré vážne neviem, kde sa vzali. Do Prahy som prišiel s jednou cestovnou taškou a odchádzal som z nej s plnou dodávkou. A s jednou budúcou manželkou. Vecí bolo toľko, že som sa obával, či všetko odvezieme naraz. Mal som za sebou niekoľko dní intenzívneho cvičenia, popri ktorom som skladal skúšku. Celé telo chcelo spať, bolo unavené, vyšťavené. Hlavu však hriala myšlienka, že to mám za sebou. Bol som na polceste k prvému majstrovskému stupňu a ďalej mali byť už len ľahšie skúšky. Sadol som do auta a uzatvoril jednu etapu svojho života.

Návrat na Slovensko predstavoval nové výzvy. S Kristínou sme plánovali svadbu. Okrem toho som svoje úsilie smeroval na rozvoj všetkých možných aktivít. Tréningy sa postupne stabilizovali a už sme trénovali len desaťkrát za týždeň. Konečne voľné víkendy! Organizovali sme niekoľko seminárov, založil som skupinu v Ružomberku a plánoval postaviť ruskú baňu, čo je typ sauny, v ktorej sa používa teplo z klasickej pece na drevo. Pracuje sa s vytvorením parnej čiapky v hornej časti sauny a následne je tejto pare pomocou metličiek zo surového brezového alebo dubového dreva vystavené telo človeka. Nič podobné som na Slovensku nevidel ani nezažil a cítil som, že je to niečo, čo tu chýba.
Otvoril som si prvý oficiálny masérsky salón, ale potreboval som certifikát. Zapísal som sa teda na akreditovaný masérsky kurz, ktorý som po mesiaci ukončil ako celkovo najlepšie hodnotený študent v skupine. Z troch kategórií som bol v dvoch na prvom mieste a v tretej na treťom, aj to len preto, že som sa nenaučil názvy enzýmov tráviaceho traktu. Zdalo sa mi to vtedy zbytočné, pretože som nemal tušenie, aká je biochémia ľudského organizmu fascinujúca. Počas masérskeho kurzu som dával ostatným študentom – budúcim masérom – súkromné hodiny v cvičení. A keď všetci spali, cvičil som alebo študoval. Pri záverečnej skúške som viedol celú skupinu. Pamätal som si stovky ťahov, ako po sebe nasledovali, a s istotou som smeroval ku konečnému cieľu. Stal som sa akreditovaným masérom.
Krátko nato som dostal potvrdenie o prijatí do kurzu hirudoterapie od doktorky Lídie Antonovny Kuplevskej, ktorá je jedným z najlepších špecialistov v tejto oblasti na Ukrajine. Na začiatku ma nechcela prijať, pretože kurz bol určený len lekárom, no úroveň môjho ruského jazyka, predchádzajúce skúsenosti a entuziazmus ju presvedčili. V Ľvove išlo všetko rýchlo, vystúpil som z vlaku, ubytoval sa a rovno spadol do maratónu výuky. Lídia Antonovna na mňa zapôsobila ako lekárka telom aj dušou. Celé hodiny od rána do večera, s krátkou prestávkou na obed, nám odovzdávala svoje dlhoročné skúsenosti v tejto oblasti. Kurz prebehol závratnou rýchlosťou a ja som si okrem množstva nových informácií odniesol stade certifikát, ďalší papier, ktorý je potrebný pre tento systém. Počas kurzu som spoznal aj syna lektorky, Jurija Kupľevského, s ktorým som nasledujúci rok plánoval založenie biofabriky na Slovensku. Ľvov je charizmatické mesto, plné prekvapení. Je tak blízko Slovenska, že sa tam vždy znova a rád vraciam, za novými a novými zážitkami.

Bol som zase doma a zúčastnil sa na svadbe, svojej vlastnej. Vzal som si tú najkrajšiu ženu na svete. Kristína je pôvodom z Ukrajiny, ale stretli sme sa na jednom z ozdravených seminárov v Prahe. Bola študentkou vysokej školy riadenia leteckej dopravy. Keď som ju uvidel v lavici, zaujala ma. Venoval som jej niekoľko dlhých pohľadov, ale držal som sa ako profesionál. Mal som a dodnes mám pravidlo, že so študentkami si nič nezačínam. Našťastie Kristína nebola študentka v pravom slova zmysle, a tak po seminári veci nabrali rýchly spád. A keď píšem, že rýchly, myslím to vážne. Kino, diskotéka, zopár stretnutí a spoločné bývanie. Bol som vtedy veľmi zaneprázdnený a večer čo večer taký unavený po tréningu, že som jej asi po trojtýždňovej známosti povedal, že sa mi páči, ale nemám čas sa s ňou stretávať, takže aby sme zistili, či sme pre seba vhodní a či nám to bude spolu klapať, navrhujem spoločné bývanie. Poriadne som ju tým návrhom zaskočil, ale súhlasila. Už o pár dní som sa na Skype zúčastnil konferencie s jej rodičmi, ktorí bývajú v Charkove, zakýval im rukou a povedal: “Dobrý deň, volám sa Miroslav a bývam s vašou dcérou. Moje úmysly sú čisté.”
Bývanie so mnou bolo pre ňu ťažké, od začiatku sme spávali oddelene, pretože mala rada teplo a ja som v zime spával pri otvorených oknách. Život som podriaďoval niekoľkohodinovým denným cvičeniam a meditáciám. Na otázku, či ju milujem, som jej nevedel odpovedať. Snažil som sa o úprimnosť, ale nedokázal som zadefinovať lásku. Hovoril som jej, že ju mám rád ako všetkých ostatných, že láska pre mňa neznamená mať rád jediného človeka, ale že mám rád ľudí všeobecne. Celkom som jej tým v jej veku a vtedajšom pohľade na život ublížil. No môžem povedať, že dnes už mi viac rozumie, aj keď sme po svadbe prekonali niekoľko vážnych kríz. A tá naša svadba! Predčila všetky moje očakávania. Bol to prenádherný deň. Medzinárodný mix hostí pridával atmosfére čarovnú príchuť a zvláštny pocit z toho, že som sa oženil, si viem úplne jasne pripomenúť aj dnes. Zmes údivu, strachu, radosti, nehy… Bol som ženatý! Toľko rokov som sa úspešne vyhýbal všetkým stereotypom klasického života a zrazu som sa v nich ocitol. Oficiálne sa zo mňa stal manžel a to je vec, na ktorú si bolo treba zvyknúť. Ako som to zvládol, môže posúdiť len Kristína a ja.

Od týchto spomienok skočím späť k svojej práci. Postupne sme dokončovali ruskú baňu a ja som znovu vložil všetky svoje aj požičané peniaze do projektu, ktorý nemal budúcnosť… Samozrejme, vtedy som o tom netušil. Projekt sprevádzalo nekonečné množstvo komplikácií, ktoré sme jednu za druhou riešili. Začínal som byť unavený ustavičným riešením hlúpostí a hľadaním ďalších a ďalších peňazí na dokončenie projektu. Ale vydržal som a prišlo prvé saunovanie. Atmosféra bola skvelá a pri pohľade na ľudí, ktorí behali s mokrými, voňavými vjenikami (drevenými metličkami) a dohadovali sa, kto bude komu
robiť vjenikovú procedúru, som cítil príjemný pocit z vykonanej práce a mal radosť, že predsa len nie všetko robím nadarmo.
Túto eufóriu rýchlo ukončila ľudská skúposť. Majiteľ prenajatých priestorov zmenil našu dohodu ohľadne prenájmu. Premyslený ťah. Baňa bola už postavená, nedala sa presunúť. Všetka radosť zrazu zmizla a zostala len horkosť, ktorá projekt sprevádzala celý ďalší rok, až sme nakoniec ruskú baňu rozobrali a previezli do skladu. Ešte predtým takmer zhorela. Podnapití hostia nevedeli, ako správne kúriť v peci, tak baňu zohriali do extrémnej teploty, čo, samozrejme, mäkké lipové drevo nevydržalo. Oprava by bola veľmi drahá a chýbala nám pre ňu aj motivácia, jednoducho sme si už s baňou vytrpeli dosť.
Počas jej prevádzky a vďaka nej som však spoznal Petra Osvalda, ktorý v minulosti pôsobil ako ruský veľvyslanec. Pri návšteve ruskej bane sme sa spolu porozprávali a on mi dal kontakt na profesora Alberta Ivanoviča Krašeňjuka, podľa jeho slov jedného z najlepších špecialistov v oblasti liečenia pijavíc v Rusku. To bolo dobré, ale aj tak som mal v závere roku pocit, že všetko na mňa padá. Nielenže to nevyšlo s ruskou baňou, čo, samozrejme, bola veľká strata, zdrojom stúpajúceho napätia sa stávalo aj moje manželstvo. Kristína nezvládala adaptáciu na nové prostredie. Stále častejšie a častejšie sme sa hádali. Okrem toho som sa denne a na každom kroku stretával s ohováraním, akoby ľudia nemali svoj život a svoje starosti, a preto ustavične riešili životy druhých. Keby aspoň hovorili pravdu.

Spomínam si na jeden okamih ustrnutia a takého pocitu bezmocnosti, až ma mrazilo. Stál som na balkóne s výhľadom na celé mesto a na tie naše krásne hory. V jednej ruke som držal pohárik, v druhej cigaretu. S bolesťou v srdci som vážne nevedel, čo robiť, nepoznal som význam všetkých tých udalostí, nevidel žiadnu budúcnosť. Slovensko, kraj môj rodný, vari som toľko zhrešil, keď som ťa opustil, vari som toľko zlého urobil? Rúcala sa mi jedna ilúzia za druhou. Mal som pocit, že sa nemám čoho zachytiť. Ako som sa s tým stavom popasoval? Cez víkendy som začal častejšie piť…

3. kapitola: Začiatok dlhej cesty

Písal sa rok 2011, bolo šesť hodín ráno a vonku vládlo chladné počasie. Stál som pri hlavných dverách do domu na Vinohradskej ulici v Prahe, počas dňa veľmi frekventovanej, teraz však pustej a nevľúdnej. Snažil som sa dostať dnu, ale nikto mi neotváral. Dima zase zaspal. V tom čase sme sa stretávali u neho v byte a každé ráno sme niekoľko hodín robili cvičenia zamerané na rozvoj organizmu a jeho energetickej štruktúry, takzvaný Čchi-kung, po ktorom sme hodinu venovali meditačnému cvičeniu Zen na úrovni tichého sedenia. To znamená, že sme hodinu bez pohybu sedeli alebo stáli a pozorovali dýchanie, myseľ, uvoľňovali napätie tela, psychiky a rozvíjali koncentráciu. Jeho manželka zväčša cvičila spolu s nami a dodnes je pre mnohých veľkým príkladom toho, že bojové umenie je vhodné a hlavne prínosné rovnako pre ženu ako aj pre muža.

Dima bol vtedy mojím učiteľom bojového umenia, dnes je to jeden z mojich najlepších priateľov. On ako jediný v mojej praxi o veľa rokov neskôr dokázal, že pijavicami je možné sa aj predávkovať. Pretože mal málo času a chcel maximálne zrýchliť očistnú procedúru, sám si aplikoval viac pijavíc každý deň. Jeho organizmus si toto počínanie vysvetlil po svojom a pri poslednej aplikácii Dima jednoducho odpadol s pijavicami zahryznutými do chrbta. Našťastie bola prítomná moja manželka, ktorá už vedela, čo robiť. Pijavičky rýchlo odstránila, Dimu uložila do stabilizovanej polohy, pozorovala jeho dýchanie a po chvíli ho prebrala. Dima bol mierne dezorientovaný a od tej doby sa s pijavicami už neponáhľa.

V roku 2011 bol môj zdravotný stav už na veľmi dobrej úrovni, v podstate som nemal čo liečiť, tak som sa začal sústrediť na profylaktické praktiky. Ako prvú praktiku, ktorej sa podrobne budem venovať v kapitole Očista organizmu, som robil 42-dňovú očistu hrubého čreva a držal predpísanú diétu. Ten výsledok som naozaj nečakal! Prevratné zmeny, ktoré za týchto štyridsaťdva dní prebehli, boli natoľko neuveriteľné, že som hneď požiadal učiteľa Pavla Teličkina, ktorý mi túto praktiku dal, aby mi dovolil informácie posúvať ďalej. Súhlasil s jednou podmienku. Všetky procedúry musím najskôr vyskúšať na sebe a keď očistnú praktiku dám niekomu ďalšiemu, pri prvej aplikácii na neho osobne dohliadnem. Šesť rokov som dodržiaval jeho podmienku. Pred napísaním tejto knihy som sa s ním však dohodol, že tieto praktiky zverejním. Obaja veríme, že budú pre niektorých z vás prínosom, aj keď osobný kontakt to nikdy nenahradí. Touto očistou som previedol asi stovku ľudí. Z mnohých sa po očiste stali iní ľudia. Často významne omladli, váha u niektorých klesla o desať až pätnásť kíl, zmenili svoj životný štýl a uvideli, že ich možnosti sú s troškou disciplíny oveľa väčšie, než bola ich pôvodná predstava.

V tejto súvislosti si spomínam na prípad Valdemara, ktorého trápila necitlivosť v ruke. Od kamarátov sa dozvedel, že mám kontakty na ukrajinských liečiteľov a požiadal ma, či by som tam s ním neskočil. Napriek tomu, že informáciu, ktorú potreboval, som vedel, sme už o pár dní sedeli v lietadle do Kyjeva. Bolo veľmi žiaduce, aby vynaložil úsilie, aby vyhľadal presne toho človeka, ktorému bude veriť. Vo svetle vždy prítomných ilúzií je ukrajinský majster piateho danu bojových umení a špecialista na tradičnú medicínu vždy lepšia voľba než študent, ktorý toho z pohľadu ostatných ešte veľa nedosiahol. Uvedomil som si, že liečiť ľudí bude nesmierne ťažká cesta… Je také dôležité, aby pacient veril svojmu lekárovi a také dôležité, aby vzťah medzi lekárom a pacientom fungoval, že je často úplne jedno, koľko toho viete. Aj keď to znie paradoxne, placebo efekt funguje veľmi dobre.

Valdemar dostal potrebné informácie, ktoré spočívali práve v očiste hrubého čreva. Počas stanovenia diagnózy sa ukázalo, že má veľmi nepravidelnú stolicu, niekedy ju nemal päť až šesť dní a tiež u neho došlo k skokovému nárastu váhy. Hrubé črevo, ktoré bolo naplnené kalom, príliš zaťažovalo chrbticu a narušilo citlivosť v ruke. Avšak po návrate domov Valdemar procedúru celý rok odkladal a namiesto toho hľadal rôznych špecialistov a skúsil všetko možné od akupunktúry čínskych špecialistov až po dlhodobé hladovanie. Jeho stav sa zhoršoval, takže sa nakoniec predsa len rozhodol skúsiť odporučenú procedúru. O krátke tri týždne bol po niekoľkoročnom trápení opäť v poriadku. Po tejto skúsenosti sa stal verným cvičencom Kung-fu, no nadšenie z neho, podobne ako u mnohých iných, postupne vyprchalo.

Valdemarov príbeh bol začiatkom niečoho nového aj pre mňa. Na Ukrajinu som začal jazdiť pravidelne a postupne som sa približoval k dverám tradičnej školy, ktoré sa mi v roku 2013 aj otvorili. Môj vzťah k liečeniu sa prehĺbil, začal som sa učiť, ako robiť masáže a liečil som každého vo svojom okolí, kto prejavil záujem. Niekomu som prikladal pijavice, inému spravil masáž, s niekým absolvoval očistu organizmu, s inými zase intenzívne cvičil. Na Slovensku sme zorganizovali seminár Kung-fu a ozdravných cvičení a založili občianske združenie. Jedným z cieľov občianskeho združenia bol rozvoj a propagácia hirudoterapie na Slovensku.

Ako stúpal záujem o konzultácie a liečenie, často som asistoval Olegovi a Pavlovi pri ich činnosti. Každý z nich mal rozdielny pohľad na liečenie ľudí a vo mne sa rodil prvý konflikt. Pavel zastával prístup, že človek si má pomôcť sám vynaložením vlastného úsilia, pričom pacientom len radil, čo robiť. Oleg naopak vynakladal úsilie, aby ľudom pomohol procedúrou, nielen radou. Dnes ich oboch veľmi dobre chápem a rešpektujem. Pavel mal pravdu v tom, že keď človek vynaloží úsilie, tak sa väčšinou po ceste k zdraviu zmení, zatiaľ čo Olega ľudia viac využívali v nádeji, že sa stane zázrak. Sám som vyskúšal obe cesty a nakoniec som sa rozhodol ísť svojou vlastnou, pri ktorej používam oba vyššie uvedené spôsoby podľa toho, kto sa na mňa a v akej situácii obráti. Cesty na Ukrajinu niečo vo mne zmenili, mal som a dodnes mám dojem, že sa vraciam domov. Neuveriteľná dávka spontánnej, zdanlivo ničím nepodmienenej radosti. Aj keď… moja žena, ktorú som síce stretol v Prahe, pochádza tiež z Ukrajiny.

V roku 2011 som do svojho života zaradil aj jednodňové hladovanie. Naordinoval som si na jeden deň v týždni deň bez jedla, len o vode. Pomocou jednodňového hladovania bolo možné udržiavať výsledok 42-dňového očistenia dlhšie a zároveň ma to pripravovalo na dlhodobé hladovanie, ktoré som absolvoval v roku 2015.

Oleg mi pri ďalšej návšteve Ukrajiny daroval knižku o pijaviciach, ktorú som dal preložiť, pretože som nikde nemohol nájsť o tejto metóde informácie. To bol prvý krok k tomu, ako dať ľuďom možnosť bližšie sa zoznámiť s hirudoterapiou. Veľa materiálu z tejto knihy som upravil a následne použil v roku 2013, keď som vydal akože svoju knihu hirudoterapie. Nemal som to takto v úmysle, no nechal som sa presvedčiť, že je dôležité budovať si určitú autoritu. Dnes sa trochu hanbím za túto nedbalosť a budem rád, keď túto knihu pre jej nepotrebnosť nakoniec uložím do archívu, kam patrí. Splnila svoju úlohu a píšem jej nástupkyňu. Mám databázu ľudí, ktorí si ju kúpili, a všetkým pošlem informáciu o tejto novej knihe, aby si ju mohli prečítať.

V tom čase som používal pijavice aj ako profylaktickú procedúru. Nie veľmi som však rozumel tomu, čo robím. V porovnaní s dneškom som bol úplný amatér, ale s dobrými výsledkami.

Časť prvá: Moje story

1. kapitola: Kto vlastne som a kto píše tieto riadky

Mám naliehavú potrebu odovzdať svoje poznatky širokej verejnosti, a preto som sa rozhodol napísať knihu, ktorú začnem svojím skráteným životným príbehom. Keďže neviem svoje myšlienky formulovať s noblesou spisovateľov, jedného z nich som oslovil a požiadal o spoluprácu. Táto kniha má teda dvoch autorov, pričom každý z nich prispel niečím iným a každý z nich odovzdal zo seba to najlepšie, čo v danej chvíli vedel.

Poďme teda k príbehu. K jeho svetlejšej časti. To píšem zámerne, pretože som, tak ako mnohí z vás, prežil aj veci, ktoré rád ponechám tichu minulosti. V živote som urobil veľa chýb. Ak by som sa držal princípu, kto nič nerobí, nič nepokazí, bolo by to inak. Robil som však veľa a úmerne tomu som veľa vecí aj pokazil. Životné skúsenosti, ktorými som si prešiel, občas vyústili v správanie, za ktoré cítim ľútosť. To vtedy, keď som sa na druhých ľudí pozeral povýšene a do ich života namiesto pochopenia a lásky priniesol tiež utrpenie. Najviac ma mrzí, že som sa nesprával vždy s patričnou úctou ku svojej manželke a svojím nepochopením som neraz ranil jej hlboké city. Verím a pracujem na tom, aby som bol každý ďalší deň o kúsok lepším človekom.

Knihu píšem otvorene, pretože otvorenosť je jedinou cestou k pravde a k očisteniu od zbytočných ilúzií, ktoré nám okolie neustále podsúva. Veľa informácií v tejto knihe nesie formu sebaprezentácie. Jedná sa však o autentický príbeh, obsahujúci jednotlivé etapy cesty, ktorou som prešiel, a zámerom tohto príbehu je, aby mal čitateľ možnosť posúdiť, či som v určitých otázkach dostatočne kompetentný na to, aby bral vážne obsah tejto knihy, alebo naopak, aby mu nevenoval zbytočnú pozornosť v prípade, že tomu tak nie je.

Sebaprezentácia často vedie k vytvoreniu autority, ktorá je potrebná, aby si človek niektoré informácie vzal k srdcu a veril im, čo vytvára základ pre ich plodné využitie. Odvrátená strana autority spočíva v tom, že vo vedomí človeka, ktorý ju vytvoril, vzniká silný tlak narastajúceho ega (jeho najväčšieho nepriateľa) a v ľuďoch, ktorí mu „pomohli“ tým, že sa pred jeho autoritou sklonili, vzniká slepá viera a prekladanie zodpovednosti na plecia druhého človeka, čím sa dostávajú do roly poddaného otroka. Preto všetko, čo si tu prečítate, berte so zdravou mierou a vedomím, že je to prvá kniha, napísaná v krátkom časovom horizonte a do budúcna ju snáď zlepším. Som len obyčajný človek.

Cesta k zdraviu vedie cez žalúdok. Pokiaľ vám vaše stravovanie nie je liekom, žiadne iné liečenie vám z dlhodobého hľadiska pravdepodobne nepomôže a možno zbytočne vynaložíte nemalé úsilie tam, kde ho v danej životnej etape nie je potrebné vynakladať.

Teraz sa už naozaj dostávame k príbehu a rád by som svoju životnú púť začal opisovať slovami: Po šťastnom detstve sa konečne dostal na školu, o ktorej sníval…

Takže som práve prezradil, že moje detstvo nebolo ideálne. Narodil som sa v dobe končiaceho komunizmu. V škole sme pri príchode učiteľa povinne vstávali a v laviciach sedeli s rukami za chrbtom. Robil som to so sebazaprením a niekedy som dal svoj nesúhlas najavo aj priamo a urobil presný opak toho, čo sa odo mňa vyžadovalo. Patril som do skupiny detí, ktoré sa dnes označujú ako výnimočné alebo talentované. Počas komunizmu som však bol dieťa, ktoré vybočovalo z normy, a preto som bol doma aj v škole pravidelne trestaný. Rodičia aj učitelia sa snažili zvrátiť moje vybočovanie zo systému. Nedal som sa a vybočil úplne. Bez lásky, bez dôvery, sám.

Zachránila ma zamatová revolúcia. Utiekol som z domu do Žiliny, čo bolo najbližšie mesto, v ktorom sa konali hromadné štrajky, a bol som unesený atmosférou trikolór, štrngotom kľúčov a vztýčenými prstami na znak víťazstva. Dodnes mám v živej pamäti heslá ako:
V jednote je sila; Verejnosť proti násiliu; Bratia, spojme sa. Tým, že sa komunistický systém rozpadol a nikto nevedel, čo vlastne bude ďalej, som získal kúsok slobody. Akosi nebolo času, aby sa mi niekto venoval, a tak som od svojich desiatich rokov aj na niekoľko dní pravidelne odchádzal z domu. Chcel som spoznávať Slovensko. Stopoval som a cestoval. Spal som, kde sa dalo a jedol, čo sa dalo. Keď som mal výletov dosť alebo už nebolo čo jesť, prihlásil som sa na najbližšej stanici polície a oni ma zadarmo odviezli až pred dvere k rodičom. Bola to fakt zábava a neuveriteľné dobrodružstvo, len spávanie v pivniciach na zemi a občas aj hlad boli nepríjemné. Každá policajná služba ma odviezla na kraj svojho regiónu, tam si ma prevzala iná služba a takouto logistikou som docestoval až do svojej teplej postele, kde som v prítomnosti bezmocných rodičov, unavený z náročného dobrodružstva a vystresovaný okolnosťami, sladko zaspal.

V detstve som bol veľmi nízkej postavy a často som čelil pokusom o šikanu, takže som sa naučil vyhýbať sa situáciám, v ktorých mohlo prísť k stretu. Veľmi rýchlo som pochopil psychiku nepriateľa a už ako dieťa som hravo dokázal kontrolovať skupiny ľudí. Z toho istého dôvodu som navštevoval krúžky karate. Pretože som vedel, ako nakupovať bez peňazí (napríklad taký nanuk do rukáva vetrovky), na krúžku sme mali vždy hromadu zmrzliny a sladkostí. Možno som si týmto spôsobom kupoval kamarátov. Na tréningoch som bol vďaka prejavovanej „štedrosti“ obľúbený a osvojil si tak jednu dôležitú vec. Je ľahké kúpiť si pozornosť človeka. Neskôr som s poľutovaním zistil, že za peniaze si človek môže okrem pozornosti kúpiť aj veľa rôznych ľudských vlastností. Občas sa ma manželka pýta, prečo dávam ľuďom peniaze a kupujem si tak ich pozornosť, kedže bez peňazí by ich vôbec nezaujímalo, čo im chcem povedať. Odpovedám jej, že je to najľahšia metóda, ako prekonať ich pýchu. Ľudia často systematicky peniaze používajú na to, čo ich rozdeľuje. Je však také jednoduché tento proces otočiť. Ale, trochu som odbočil… Ku karate som sa na pár rokov vrátil aj neskôr pri svojom dospievaní. Potom ho vystriedal thajský box.

Ono sa hovorí, že ťažké detstvo… Ale práve vďaka nemu som sa naučil, ako prežiť.
V štrnástich rokoch sa mi podarilo odísť na internátnu školu, kde som začal študovať fotografiu. Moji starí rodičia, babka aj dedo, boli fotografi, takže mi prišlo úplne samozrejmé, že sa tou istou cestou vydám aj ja. Ešte pred školou som vedel, ako sa fotografuje aj ako sa vyvolávajú filmy v tmavej komore. Keď to píšem, živo cítim vôňu ustaľovača a čerstvo vyvolaného filmu. Vedel som robiť čierno-biele fotografie, dokonca som robil fotky na stenu, vždy keď som sa zaľúbil. Tá škola bol môj splnený sen.

Ako som už naznačil, tým že som bol iný, v škole som bol buď najhorším, alebo výrazne najlepším žiakom. Záviselo to od toho, či ma učivo bavilo a kto učil. V tejto škole som bol najlepším, ale len dovtedy, kým ma vyvolávali k tabuli. Keď s tým prestali, lebo vraj už všetko viem, začala sa nuda. Navyše sa v tej dobe menila technológia fotografie, ale my sme sa učili staré veci, proti čomu som protestoval. Na internáte a v škole prebehlo vďaka mojej osobe niekoľko menších revolúcií a úprav systému, a pretože som mal dobré výsledky v učení a tiež mamku, ktorá dokázala zahladiť prakticky akýkoľvek môj problém, nevyhodili ma. Lenže nevedeli, čo majú so mnou robiť, takže nakoniec mi dali samostatnú izbu a boli radi, keď som aspoň chodil do školy. A ja som do nej chodil s jedným zošitom a perom. Keď mi ho zástupkyňa riaditeľa roztrhala, bola to paráda, začal som chodiť len tak. Materiál som si jednoducho pamätal z hodín, takže som sa hravo zaobišiel bez poznámok.

Od štrnástich rokov som teda začal žiť samostatne. Počas školy som domov jazdil najskôr každých sedem dní, potom každých štrnásť, neskôr raz za mesiac, až som s tým prestal úplne. Hneď zo školy som išiel spoznávať svet. Otvorili sa hranice, bola kopa možností. Bolo to ťažké obdobie.

Okolo môjho osemnásteho až dvadsiateho roku som prešiel prvým zlomom osobnosti. Uvedomil som si, že svoje schopnosti nevyužívam v prospech, či už svoj, alebo ostatných, a tak som sa rozhodol žiť ako priemerný človek a začal som v sebe potláčať schopnosti, ktoré som mal od detstva vrodené. Boli to predovšetkým schopnosti iného vnímania okolia, vnútorná sloboda, myslenie, intelektuálna kapacita, plánovanie, organizácia a ďalšie. Začal som si hľadať prácu.

Našťastie som sa dostal do zahraničnej cestovnej agentúry v Londýne, kde som pracoval ako IT asistent. V čase, keď na trhu bolo ešte len PC 486, som veselo skladal počítače
z komponentov a zabezpečoval firemnú intra sieť. Pamätám si na svoje prvé skúsenosti
s internetom. Na monitore nebola žiadna grafika, len textové polia. Zrazu som si písal
s nejakou anglickou dámou. Bolo to úplne fascinujúce a toto okúzlenie predurčilo, že som sa na niekoľko ďalších rokov stal IT špecialistom. Postupne som sa zdokonalil v niekoľkých svetových jazykoch. V oblasti cestovného ruchu som zostal celých dvanásť rokov. Precestoval som kus sveta, videl rôzne kultúry, pracoval na všetkých pozíciách od “podaj tašky” až po generálneho manažéra veľkej medzinárodnej cestovnej spoločnosti. Ku koncu som získal ocenenie za najlepšiu organizáciu práce v spoločnosti počas celej jej histórie. Popritom som však čelil kolapsu z prepracovania, vyhrážkam smrti a pokusu o zabitie. Odhalil som totiž podvody a machinácie niektorých spolupracovníkov a oni následne prišli o prácu. Bola to ďalšia revolúcia, ktorú som rozpútal, a úplná zmena systému.

Po svojom návrate na Slovensko som sa po krátkom pobyte doma presťahoval do Prahy, kde som sa stal spoluzakladateľom cestovnej agentúry, ktorá, div divúci, funguje dodnes. Doplnil som si vzdelanie v obore ekonomiky, účtovníctva a daňového poradenstva. Záverečný test, ktorý prebiehal pod dohľadom pracovníka ministerstva financií Českej republiky, opisovala odo mňa polovica triedy. Vlastne som ani nevedel, kde sa môj test na konci skúšky nachádzal… Po vyhodnotení výsledkov mi majiteľ školy ponúkol prácu so slovami: “Človeče, vy by ste to mali robiť, vám to tak ide.” S poďakovaním som odmietol.

V tom čase som si spravil aj kurz turistického sprievodcu Prahou a Českou republikou, kurz základov programovania webových aplikácií a ďalšie. Pretože internet už začal zohrávať ďaleko dôležitejšiu rolu v obchode, napríklad pri nákupe dovoleniek, vznikla potreba našej cestovnej agentúry vlastniť kvalitné stránky. Najali sme teda profesionálnu firmu, nebudem hovoriť ktorú, ale týmto vás, mládenci, pozdravujem… Ukázalo sa, že na profesionálnej firme bol profesionálny iba ich názov, ceny a prezentácia služieb. Aj vďaka nášmu tlaku a niekoľkoročným nekončiacim sa reklamáciám sa z nich nakoniec stala firma, ktorej by som dnes svoje stránky už zveril. Lenže v tej dobe som videl, že situácia je zlá, preto som založil vlastnú IT spoločnosť, ktorej zámerom bolo urobiť systém podobný dnešnému WordPress, aby boli webové stránky dostupné pre každého človeka bez ohľadu na úroveň jeho poznatkov v tejto oblasti a tiež bez ohľadu na jeho finančné možnosti. Priznám sa, že som zlyhal. Nedokázal som vykľučkovať zo situácií, keď nám klienti neplatili faktúry a musel som platiť všetky nájmy serverov, kancelárie a výplaty niekoľkých zamestnancov. Po vyhrážkach smrťou od jedného trochu paranoidného srbského mafiána, ktorý bol naším klientom a ktorý nadobudol dojem, že sme špióni tajnej služby, som zložil zbrane a znovu sa ako osobnosť zlomil.

Toto nešťastné obdobie môjho života skončilo pádom z asi päťmetrovej výšky, pri ktorom som si rozbil hlavu, vykĺbil zopár kĺbov a narušil funkciu nervového systému, čo sa prejavilo necitlivosťou prstov. Navyše, kým som bol po páde v bezvedomí, takmer som zamrzol. Bola to poriadna výška a k takémuto relatívne ľahkému zraneniu prispelo, že som dlhé roky trénoval thajský box, čo som v tom čase hlúpo považoval za vrchol vo svete bojových umení. Po úraze som začal pátrať po tom, kto som, kde sa to všetko začalo, aká je história ľudstva a prečo tu sme. Začal som študovať budhizmus. Ten ma na niekoľko rokov oslovil a získal som mnohé skúsenosti v oblasti filozofie a meditačných praktík.

Takže hurá, idem sa liečiť! Nastal čas na najväčšiu životnú zmenu.

Po úraze som sa čiastočne zotavil a pracoval už pre inú IT spoločnosť na riadiacej pozícii. Prácu mi ponúkol bývalý obchodný partner mojej IT spoločnosti, ktorému bolo ľúto, ako moje podnikanie dopadlo a dnes je to jeden z mojich najbližších priateľov. (Mimochodom, tá spoločnosť, ktorej prácu som úspešne niekoľko rokov reklamoval, mi nakoniec ponúkla zamestnanie. Odmietol som, ale pri srdci ma hriala určitá satisfakcia.) Kolega, ktorý mi ponúkol pomoc, trénoval a organizoval semináre Kung-fu a tiež semináre, kde sa učili ozdravné praktiky Kung-fu. Bolo mi zle, ale rozhodol som sa, že radšej zomriem v telocvični ako chlap v boji o svoje zdravie, akoby som sa mal nečinne prizerať pomalému nástupu invalidity. Niekoľko mesiacov cvičenia a tvrdej disciplíny prinieslo nečakaný výsledok. Nielenže sa mi stabilizoval zdravotný stav, zmenil sa celý môj život.

Do tej doby som žil svojím spôsobom normálny život. Práca, šport, zábava, sny, práca, šport, zábava, sny… Keď som uvidel efektívnosť Kung-fu, úplne prirodzene som mu venoval niekoľko ďalších rokov intenzívnej výuky. Je to hlavný rys mojej osobnosti. Keď ma niečo nadchne, celý sa do toho ponorím. Už za krátky čas som samostatne viedol skupinu v Prahe, najskôr ozdravnú, potom bojovú. Následne som na Slovensku založil občianske združenie a niekoľko oddielov ozdravných a bojových cvičení Kung-fu. Rukami mi za tie roky prešli stovky ľudí a som rád, že som našiel svoj zmysel života. Mávali sme dva tréningy denne, ráno a večer, a za pár rokov som mal natrénovaných a odučených niekoľko tisíc hodín. Dnes, keď spisujem svoj príbeh, mám síce formálnu úroveň majstra druhého danu, ale videl by som to viac triezvo. Opasok som dávno odložil do skrine. Cvičím, aby som sa ďalej spoznával, aby som sa cítil dobre a tiež preto, aby som mohol čo-to ukázať mladším študentom.

Po príchode z Čiech na Slovensko v roku 2012 som si stanovil tri hlavné ciele, teda okrem rozvoja školy Kung-fu, na ktorej som intenzívne pracoval.

Prvý cieľ: Založiť chov pijavíc lekárskych a pracovať na propagácii hirudoterapie
u nás (v ďalších kapitolách bude jasné prečo).

Druhý cieľ: Založiť a propagovať teploliečbu ruskou baňou, čo je obdoba sauny, len na ruský spôsob.

Tretí cieľ: Založiť ozdravné centrum. Dnes ho už nazývame Medzinárodné centrum pre vzdelávanie, výskum a aplikáciu pijavice lekárskej.

Prvý cieľ je splnený. Druhý cieľ, a je to dlhý príbeh, ku ktorému sa ešte vrátim, sme tiež splnili, aj keď ruská baňa už nefunguje. Bola príliš náročná na prevádzku a takmer nikto ju u nás vtedy nepoznal. Na treťom cieli aktívne pracujeme, čoho súčasťou je aj táto práca.

Pokračovanie môjho príbehu je už priamo spojené s mojou cestou k hirudoterapii. Zasvätil som jej svoj život a podľa vlastného princípu “Som buď najlepší, alebo najhorší” to zatiaľ nevyzerá zle, aj keď ambíciu byť najlepším už dávno nemám a skôr preferujem princíp robiť si svoju prácu najlepšie, ako viem. Čo však určite viem, aj tento príbeh sa skončí revolúciou. Ak prežijem.